Keď búrka zabíja zvieratá

Autor: Mišo Šesták | 5.9.2019 o 8:27 | (upravené 5.9.2019 o 19:51) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  8959x

Často počujeme, že také počasie, ako je dnes, voľakedy nebývalo. Že takéto búrky si ani najstarší nepamätajú a pod. Naozaj?

Pozrime sa na to, ako sa počasie a príroda vybúrili v slovenskej časti Novohradu v priebehu necelých desiatich rokov v druhej polovici 19. storočia.

Húsenice
Začneme v roku 1866 v Budinej, tamojší evanjelický učiteľ sa sťažoval nielen na mráz (V druhej totiž polovici mája zachvátila i tieto vrchovaté kraje naše zima, o tej dobe roku neslýchaná, takže nielen púda bola na stopu z výšky snehom pokrytá, ale i všetko, kde čo bolo zo zeme vypuklo, zmrzlo a uschlo.), ale aj na húsenice: Jako voľakedy na zem egyptskú kobylky, tak vrhly sa na záhrady naše nesčiselné húsenice, ktoré všetko zničily, čo ešte po mrazoch bolo čerstvého a zeleného zostalo. Strachy, z tejto zkazy pošlé, rozmnožovala ešte dlhotrvanlivá suchota; ale Bôh vyslyšal prosby naše a po zkropení vypráhlej zeme rozzelenely sa polia a záhrady naše spôsobom tak podivným, že niektoré ovocné stromy, menovite slivky, okolo Jána po druhý raz kvitnúť počaly. Či a kedy ovocie tých stromov dozreje?
Pohromu, ktorú v roku 1866 spôsobili húsenice, spomína aj Daniel Maróthy a o dva roky neskôr zaznamenáva ďalšiu: Húsenice rok po roku nemilosrdne pustošia v sadoch našich tak, že je milovníkovi zahrád k zaplakaniu! Roku 1866 nám zkazily záhrady obyčajné jarné húsenice, roku 1867 zjavily sa ešte pažravejšie húsenice, v počte opravdu úžasnom, – húsenice tie, ktoré vajíčka svoje v podobe hubky na sneti stromov, pod haluzy, do rozpuklín kôr atď. kladú. Táto záraza opakovala sa i toho roku. Nielen záhrady, ale i hory na velikých priestorách boly nimi cele obžrané.

Cholera
V roku 1866 dávali súčasníci počasie aj s rozmáhajúcou sa epidémiou cholery. Opäť správa z Budinej: Čo sa napokon jasennej povetrnosti u nás dotýče, môžeme povedať, že ani o Jáne nemali sme tak teplých dní, jako pri konci sept. a na počiatku októbra; to je pravda po našich vrchoch niečo nového a neobyčajného. Ale táto mimoriadna teplota nám bezpochyby aj choleru zblížila, ktorej veru obávame sa najmä preto, že keď by človek i chcel pomoc lekársku hladať, veľmi ťažko ju nájde. Najbližší doktor s apathékou je aspoň vyše 3 hodín cesty, a potom daktorí z našich ľudí „apathéku“ ani podľa mena nepoznajú. No ale, nič to preto! My dúfajúc v Hospodina budeme očakavať, či ozaj cholera i teraz neobíde vrchy naše, jako jich obišla r. 1831.
O následkoch cholery písal o rok neskôr dopisovateľ z Ozdína: Nešťastná cholera minulého roku nezúrila tak u nás, jako inde tu v Novohrade, najmä v Točnici asi 40, v Hradišti a Krnej asi po 10 ľudí zomrelo; inde zostalo ticho. Bárby nás, s celou krajinou, dobrotivá ruka Hospodinova i toho roku od tejto zkazy zachránila!

Búrky
Novohrad neobchádzali ani búrky a na tak malom priestore a v tak krátkom zaznamenanom čase nebolo tých ničivých málo. Vyberám aspoň niekoľko s najničivejšími následkami. Najprv zablúďme opäť do Budinej (1867): Deň 25. aug. bol pekný, jasný, ale nadmieru sparný; večer asi o 8½ hodine začaly na východe i na západe ťažké oblaky vystupovať, ktorých prvé blesky tmavý večer osvetlovaly. My sme pravda z úkazu tohoto viac na peknú chvíľu veštili, znajúc, že z východnej strany sveta u nás búrky nechodia. O 9. hodine bola obloha ťažkými čierňavami celkom zatiahnutá; tu razom vypukne búrka v celej sile svojej; blesky hromové križovaly sa neprestajne na všetky strany, tmavú noc jakoby na deň premeňujúc, hromy rachotily strašne a medzi týmto zbúrením živlov nebeských počne silný kamenec prať do oblokov, ktorý ale o 3 minúty prestal, aby postúpil miesto dažďovému prívalu, jaký ani najstarší ľudia nepamätajú. Vyschnuté jarky premenily sa v krátkom čase na dravé rieky, takže voda všetko, čo zastihla, zobrala, pole s úrodami roznosila, kamene i do 30 centov ťažké pred sebou váľala, lúky skalím pokryla, otavu (mládzu) s blatom smiešala a odniesla, na poľných cestách, na hradskej, na mlynoch atď. velikej škody natropila. I ptákov a menších zvierat poľných veľa zahynúlo. Okrem našej dediny najviac trpely obce pod vrchami našimi položené, menovite Diviná, Mýtna, Malý Tuhár atď. Ráno dňa 26. aug. bedákajúci ľudia chodili po poli, sbierajúc vymyté zemiaky, ľan a konope, ktoré z močidiel voda roznosila, takže máloktorá gazdinka bude z nich plátno dorábäť. Mnohé domy sú následkom tejto záhuby celej živnosti pozbavené. Avšak nebolo na jednej zkaze dosť; lebo hnedky nasledujúceho dňa 26. aug. opakovala sa búrka o tej istej dobe večernej, trebas i nie tak strašlive.

V roku 1872 opisoval Andrej Mescha búrku vo Veľkom Krtíši: Dňa 3 aug. mali sme krásny, ale nadmieru horúci deň; i večer úplne jasná obloha a hviezdičky ligotaly sa, jako v zime trikráľovej, čo trvalo do pol noci, o ktorej dobe ľahnul som si spať. Sotva že som zaspal, strhne sa razom hrozitánsky víchor, šľahajúc ces otvorené síce, ale mrežinami (šalugatrami) opatrené obloky celé kusy ľadu do izby. Prestrašený vyskočím z postele, keď medzitým povíchrica ztrhúvala slamenné strechy a ľadovec drúzgal škridlice na krove môjho domu. I moji domáci, v iných izbách odpočívajúci, v náramnej úzkosti povstali, a boli svedkami tejto neslýchanej zkazy, ktorá, trvala do 3 hod. ráno. Vo tme a pri silnom vetre vyjdem na dvor, a nájdem ho cele pokrytý ľadovcom neslýchanej velikosti. Ráno o 5 hod. opakovala sa trochu slabšia búrka s ľadovcom; nuž ale veď už ničoho nenašla, čo by bola zničiť mohla! Strašlivá táto, s pretrhnutím oblakov spojená búrka, zachvátila okolie Veľ. Krtíša v objeme 3 hodín; škoda je prenáramná. (...) Z mojej pridomovej, pekným ovocím obdarenej záhrady, vynosili sme na druhý deň vyše 30 velikých košov nakmásanej ovociny a zem bola konárkami stromov, ľadovcom poodrážaných, úplne pokrytá. Ešte na tretí deň 5 aug. vidieť bolo v tieni (tôni) celé kopy ľadu; v otvorenom poli našli ľudia, slzavýma očima zkazu svojho majetku obzerajúci, mnoho vrán, divých holubov a nepočetné menšie ptáctvo, ba i mladých a starých zajacov, ľadovcom pobitých. Hrozná táto škoda tým citlivejšie dotkla sa nás, že už dňa 10-ho júlia boly krúpy na chotáre našom i jačmeň a oziminu veľmi skvárily.

O dva roky neskôr (1874) opäť písal Andrej Mescha: Medzi týmito prácami došiel osudný deň 16 jún. s hrúzami, o ktorých tedy obšírnejšie zprávy podám. Už ráno o 6 hod. bolo pri čiastočne zamračenej oblohe náramne sparno a dusno. Medzitým ale vyjasnilo sa okolo 10 hod. úplne a hospodári tešili sa tomu, že dorobené seno budú môcť za sucha pod strechu dopratať. Asi o 3 hodine odpoludnia počaly sa dvíhať zo všetkých strán čierne mračná, z ktorých onedlho počalo sa hrozne blískať a hrmeť, ale porád ešte nasucho; až okolo ½5 hod. počaly veliké jednotlivé kvapky padať, obyčajný to predznak ľadovca. O chvíľku tak strašne zahrmelo, jakoby celá zem tým zatrasením rozpadnúť sa mala, hneď ale zatým pustil sa desný príval s krúpami, v jednotlivých kusoch velikosť slepačieho vajca dosahujúcimi.
Ustrnulo všetko nad týmto hrozným úkazom prírody, ktorý všetko to, čo nám ešte mrazy ponechaly, zväčša v nič obrátil, najmä preto, že tažké krúpy nepadaly kolmo (prosto) ale veľmi kosom, čo jich pustošenie náramne zvätšit muselo. Na Hor. a Dol. Strhároch, na Modrom Kameni, na Veľ. a Mal. Krtíši ztĺkla búrka všetko, čo jej stálo v ceste; obilie každého mena zničeno a vinice tak zpustošené, že na mnohých kusoch ani jednoho lístka na pni nezostalo. Vody potokov hnaly 100 do 150 centov ťažké skaliská s hrozným hrmotom pred sebou, zaniesly štrkom lúky a role, ba i nektoré domy do polovice zahádzaly, takže obyvatelia s nebezpečenstvom života zutekať museli.
Po tomto strašnom prívale vyjasnilo sa podvečer, a tak trvalo za hodinu. Večer ale o ½9 nasledovala druhá, ešte hroznejšia búrka s prívalom, ktorý všestrannú zkazu krajov našich zavŕšil. A keď povážime, že je toto už tretí rok jedno za druhým, čo takéto nešťastie na nás a na úrody naše dolieha: nuž veru každý z hlbokého srdca vzdychne si: Bože! čo to s nami bude?

Ďalšie búrky hlásili napríklad z Ábelovej (1875, keď prudké vody zas pluhy, hrable a iné hospodárske náradie odniesly), Krtíša (1875, búrka a povodeň dňa 9-ho júlia nám lúky hlenom a štrkom zaniesla, mosty dotrhala, drevo preč schytala, ovocné stromy dodrúzgala atď., ba na niektorých pasienkoch, menovite v chotároch obcí Veľ. Luomu a Suchého Brezova, i ovce a ošípané do vody strhala, kde i početné kusy zahynúly.) a mnohých ďalších.

Našla sa dokonca i zmienka o búrke, ktorá postihla v roku 1745 dnes už zaniknutú novohradskú obec Lešť: W tento rok pred Margetu w ten den tak welka powetrice byla po dolneg zemi, že z nuoh zražela lidj, a krbalela po zemi, stromi, krjže pri Cestách polamala, gestli wůz ze senem gducy zachitila, y dewet krat ho prekrbalila, dachi porúcala, celý dach zwrhla z fari, stromu w farskeg zahrade do osemdesat podwratila, gako mi powedel pan farar; než ta powetrice na Lešti nebyla.

O ďalších (nielen) búrkach a pohromách si budete môcť prečítať v Zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie, ktorý práve pripravujeme. Súčasťou jeho limitovanej verzie budú aj dobové texty o Novohrade z druhej polovice 19. storočia, z ktorých som čerpal aj do tohto blogu.

Limitovaná verzia zborníka (tvrdá väzba, 720 strán, z toho 160 bonusových určených len pre podporovateľov) sa dá zabezpečiť len a len na tomto odkaze (zároveň si tam môžete stiahnuť elektronické verzie zborníkov z rokov 2016 – 2018). Ak je pre vás potešením čítať o regionálnej histórii (v tomto prípade Novohradu), objavovať obyčajné ľudské osudy, alebo ak sú vám naše aktivity sympatické, budeme radi, ak nás podporíte.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?