Ako sa počas prvej svetovej vojny fotili akty

Autor: Mišo Šesták | 19.9.2019 o 8:27 | (upravené 25.9.2019 o 14:40) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  18813x

Dvaja poddôstojníci mali fotografický aparát, fotografovali úplne holé ženy, robili pohľadnice a to po pošte do sveta posielali. Také niečo sotva sa deje v pohanských zemiach, čo v civilizovanom Rakúsku!

Nechcel som sa už vracať k Samuelovi Činčurákovi a jeho nechceným dobrodružstvám v prvej svetovej vojne, ale mám na to dobrý dôvod. Prezradím ho nakoniec.
V súvislosti s Činčurákovými zápiskami som sa už zaoberal kadečím, opísal som jeho pohľad na alkoholizmus v armáde, písal som o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu či o utrpení koní. Činčurákove zápisky sú vzácne tým, že z pozície obyčajného vojaka opisuje, čo sa v armáde dialo. Ak sa podobne podrobné zápisky zachovali, väčšinou boli od dôstojníkov a tí sa na všetko okolo seba predsa len pozerali z inej perspektívy. Teraz sa vráťme do roku 1916 a prežime spolu s ním pár vojnových epizód.

V lete 1916 sa Činčurákova jednotka nachádzala na území dnešnej Ukrajiny. Pozrime sa najskôr ako opísal rekvirovanie (čítaj kradnutie) poľnohospodárskych produktov armádou:
Bol krásny teplý júnový deň, slnce hrialo až radosť, zohrievalo dobrých i zlých. V Ivankove pri kostole hrali trubači od 53. pešieho pluku, moji dôstojníci šli poslúchať. Bol som si ľahol pod jeden slivkový strom do chládku. Ako tak ležím, nespal som, naraz počujem rozhovor za plotom. Stáli tam traja wachmajstri od poľných žandárov, jeden hovorí: „Ja som len 300 kusov rohatého statku nazbieral, nemohol som robiť ako mi bolo naložené. Keď som videl, ako žena plače za kravou, deti plačú, veď z toho žijú, daktoré ženy až zamdlievali, ako by nie, keď je im to živobytie. Tak som nahával dojky, iba teľce som bral.“
Druhý doložil: „Aj ja som veľa nahal, kde mali dve, tam som jednu vzal a jednu nahal. Kde mali len jednu, tam som ani nebral. Človek sa nemôže na to dívať, a keď pomyslí na svoju rodinu, akoby mu bolo, aby ho to postihlo.“
Tretí sa hrdo vypäl a povie sebavedome: „Ja som po rozkaze všetko na vlas vykonal, nič som neobišiel, ani neodpustil!“
V tom sa zobrali a šli preč. Vstal som a šiel ku Prutu, aby som sa okúpal. Ako idem cez dedinu, vidím všade ženy rukami zalamujú a rozprávajú, že im vojaci kravy pobrali a peniaze nedali. Teraz mi bol vyjasnený rozhovor tých troch pri plote. Kde sme museli ustupovať, všade násilne brali statok, aby vraj neupadol do rúk nepriateľa. Kto bude platiť, na to sa nerátalo.

O kúsok ďalej uvádza ďalší príklad toho, ako rakúsko-uhorská armáda robila všetko preto, aby si pohnevala domáce obyvateľstvo: Cez noc pokradli moc sena naši furmani, len jednej žene za štyri vozy suchej ďateliny, ráno žena prišla, poznala ďatelinu, prosila s plačom, aby jej zaplatili, bo vraj z toho malo jej byť živobytie, manipulant sa na ňu vyvadil, a keď ona len doliehala, dával jej korunu. Štyri vozy suchej ďateliny za korunu! Žena hovorila, aby si z nej nerobil posmech, ale aby jej zaplatil, čo je hodné. Kričal na ňu: „Keď by Rusi prišli, im by si dala zadarmo a od nás peniaze hľadáš!“
Žena zložila ruky, hľadela do neba a povedala: „Keď by dal Boh, aby boli už tu, bo oni nám takú škodu nerobili.“
Odišli sme a žena za ďatelinu nič nedostala, účet sa na to urobil a peniaze našli dobrú peňaženku. Ešte toho dňa odišli sme do Nadvornej, bo Rusi poniže Delatína boli prerazili.
Nadvorná bola plná vojska, takže kam človek pozrel, všetko preplnené. Šťastie, že sú Rusi ťarbaví, a že vždy majú kedy, ináče by boli šarapaty nám narobili. V Nadvornej sme jednu noc prenocovali a druhý deň cez kopce sme sa ubrali preč. Uprchlíkov židov z Bukoviny a z východného Haliča bolo všade ako múch v lete, no tak aj sedali na vojenské povozy ako muchy na zdochlinu. Dôstojníci i poddôstojníci brali si židovky do svojich vozov, chovali ich a v noci s nimi smilnili. Moji páni tiež si cestou pár tuctov nabrali, chovali ich a vínom napájali, na čo sa veľmi furmani pohoršovali, bo oni nedostali víno a židovky mohli piť.

So sexom bol cez vojnu (a na fronte zvlášť) problém. Znásilnenia boli na dennom poriadku. Na druhej strane predaj vlastného tela mohol byť pre mnohé ženy jediný spôsob, ako prežiť, ako sa dostať k tak ťažko dostupným potravinám. Pretože, ako Činčurák zapísal vyššie, kadiaľ prešla armáda, tam ľudí vyžrala ako kobylky: Úbohí sedliaci nesmeli ústa otvoriť, bo ak ktorý niečo vyslovil, hneď ho obžalovali ako vlastizradcu. Daktoré ženy boli prišli, poznali svoje seno, no miesto peňazí dostali hubovanie. No seno nebolo dosť, začali furmania hydinu kradnúť, a tu sa každý deň vypekalo, jedli aj poddôstojníci, preto keď prišla žena žalovať, nemal ju kto vypočuť, posielali ju ku druhému oddeleniu, že to vraj nie naši.

Ale ani poddôstojníkom vždy všetko nevyšlo, ako Činčurák, snáď trochu škodoradostne v tomto období tiež poznamenal: Noc nás chytila na ceste, mysleli sme že dorazíme do Novica, no nešlo to, museli sme zastať na ceste. Náš poručík hľadal si neviestky, no bol zarmútený, keď počul, že ten voz, na ktorom sa tie viezli, čo si on určil, prekotil sa do priekopy. Sľuboval, že dá furmana dve hodiny uviazať. Neporiadnice vyliezli boli z priekopy a prišli peši za povozy. Keď zbadal poručík, tak si vzal z nich do voza a spal s ňou. Až ráno spozoroval, že jeho nevesta má celý nos odrezaný.

Keď sa dôstojníci nemohli dostať k ženám, museli stačiť aj obrázky. Činčurák na dvoch miestach opisuje i to, ako takéto fotografie vznikali: Po peknom čase prišlo daždivo a noci schladli. Páni si hľadali byt a si ho aj našli u jednej sedliackej rodiny. Domáci mali dievča šestnásťročné a jedna vydaná 22-ročná, len aj tá bola doma, bo muž jej bol na vojne a pri svokre nemohla to robiť, čo pri svojej mamičke. Bola v druhom stave, od koho, to len ona vedela. Nadporučík Šetela hneď sa skamarátil a nielen dôstojníci, ale aj poddôstojníci šli na ne, boli si blízka rodina, dobre že nepovstali si „pertum“.
Jedného dňa nad. Šetela to šestnásťročné dievča na záhrade od hlavy po pás holé fotografoval, aj rodičia dievčaťa tu stáli a smiali sa na tej práci, boli ešte pyšní, že majú dievku s veľkými cecky. Keď som im aj jej dovrával, že je to hriech, nahnevali sa mi, veď čo by si oni jednému vojakovi dali povedať, keď sa kamarátili s dôstojníkmi. Nadporučík Šetela pred druhými pánmi, keď im ten obrázok ukazoval, hovoril ku mne, aby som tú rodinu priviedol na dobrú cestu, že vraj on sa len nažartoval, že ju tak odfotografuje a ona hneď bola hotová. Musel som povedať, že to s takými ťažko ide, ktoré sú si vedomé, že zle nerobia, keď sa dajú holé fotografovať. Nielen do pásu prsia, ale mali obrázky, čo úplne celkom holé ženy odfotografovali. Ó, to je hrozné.

A na inom mieste píše: Niečo hrozného sa dialo, ženy chodili ku našim pekárom a smilnili s nimi za kus chleba. Dvaja poddôstojníci mali fotografický aparát, fotografovali úplne holé ženy, robili pohľadnice a to po pošte do sveta posielali. Také niečo sotva sa deje v pohanských zemiach, čo v civilizovanom Rakúsku!

Na začiatku som sľúbil, že vám vysvetlím, prečo sa ešte vraciam k Samuelovi Činčurákovi. Kniha jeho zápiskov je už niekoľko mesiacov vypredaná, teraz sa ku nám dostalo ešte pár kúskov. Posledný kus z nich (podpísaný Pavlom Mičianikom, autorom odbornej štúdie v úvode) nájdete na tomto mieste (alebo úplne presne tu), kde zároveň môžete podporiť dobrú vec. Toto je ešte posledný obchod, kde by tú knihu mohli teoreticky mať.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?