Žena za volantom, veľmi zúfalí muži

Autor: Mišo Šesták | 3.10.2019 o 8:27 | (upravené 21.12.2019 o 20:45) Karma článku: 9,37 | Prečítané:  3919x

Poznáte všetky tie stereotypy o ženách za volantom? Žena za volantom, auto bez vodiča a podobné? Ja dnes píšem o jednej vodičke, z ktorej boli muži naozaj zúfalí... Pretože im obvykle ukázala len chrbát.

Tu som písal o tom, ako som sa ja, človek bez väčšieho vzťahu k benzínu a motorom, nechal namočiť do knihy o motoristickom športe. Tá mapuje športovú kariéru pretekárov súťažiacich pod krídlami Zväzarmu v Novohrade. Dnes vám predstavím Natašu Oláhovú, jedinú ženu v našej knihe Vôňa benzínu. Presvedčíte sa, že nebola len do počtu.

Ako sa žena dostane k motoristickému športu? Bol za tým Vlado Koška. V polovici osemdesiatych rokov AMK Fabianka robieval rôzne klubové zájazdy nielen na preteky, ale napríklad aj na spoločné lyžovačky. Na jednu takúto akciu som sa vychystala aj ja. Ale ak som chcela mať zájazd zadarmo, musela som byť členkou AMK Fabianka. Tu som sa spoznala s aktívnymi pretekármi a začala nasávať atmosféru pretekov. Pomáhala som pri organizovaní pretekov na trati v Kľačanoch či pri jazdách zručnosti. V tej dobe sa Vlado venoval automobilovým súťažiam. Spolujazdca mu robil Jaro Severíni z Hnúšte. Boli s ním problémy kvôli tomu, že nebol „poruke“. Preto ma Vlado oslovil s tým, že vidí môj záujem o šport, som akčná, či by som nesadla na sedadlo spolujazdca do jeho Wartburgu. Jaro medzitým prešiel do iného auta k Trhanovi (tiež z Hnúšte) a istý čas ako posádka jazdili s Vladom za rovnaký AMK. Vlado so mnou odjazdil štyri súťaže (Veľký Krtíš, Púchov, Pezinok a Brezno). Bez väčších výsledkov, pretože Wartburg mal v triede do 1 000 ccm silnú konkurenciu. To bol rok 1984.


V nasledujúcom roku si Vlado kúpil buginu, chcel sa venovať autokrosu. Keď bol niekde mimo, potajme som sadla do jeho buginy a trochu sa previezla. Hneď na to mi Vlado ponúkol, či si ju nechcem vyskúšať na trati. Previezli buginu do Fiľakovských Kľačian a ja som začala krúžiť prvé kolá v teréne. Postupne som sa kolo za kolom zlepšovala, až som nakoniec obrátila buginu na strechu. Mala som oblečenú červenú kombinézu a pri „kolostrešnej kombinácii“ sa z buginy uvoľnil hasiaci prístroj a vyletel von. Hneď všetci zdúpneli v domnienke, že mi odtrhlo ruku (pár mesiacov predtým mal podobnú nehodu Ivan Pastorek, pri prevracaní sa buginy sa mu ruka dostala medzi rám a terén a prišiel o pár prstov – od tej havárie boli prijaté sprísnené predpisy a buginy museli mať povinne okolo kabíny oceľové sieťky). Moje časy boli dobré, preto mi okamžite vybavili licenciu motoristického športovca.

Ak aj jej mužskí súperi mali tendenciu ju podceňovať, zrak im vytrela už na prvých pretekoch: Mojím prvým riadnym pretekom bol autokros v Žitavanoch v roku 1986. Pretekárskou technikou bola spomínaná Vladova bugina (Wartburg so zadným pohonom). V Žitavanoch som si hneď v tréningu vyjazdila najlepší čas v hodnotení ZKM a druhý najlepší čas celkovo, čím som sa stala senzáciou preteku. Vo finálovej jazde som vyrazila na čele štartovného poľa, ale pred prvým horizontom mi „zdochol“ motor. Rýchlo som vyskočila z buginy a začala hľadať problém. Hneď som si všimla, že nebeží elektrický ventilátor chladenia a okamžite reagovala. Párkrát som pohýbala s hlavným vypínačom elektrického systému a ventilátor sa rozbehol. Naskočila som do buginy, naštartovala a vyrazila. To ma už dobiehali ostatní pretekári o celé kolo. Začala som stíhaciu jazdu, ktorú zastavila až šachovnicová vlajka. Nemala som predstavu, koľkých som obehla. Konečným druhým miestom som si získala veľké množstvo fanúšikov.

Na ďalších troch pretekoch skončila raz druhá a dva razy prvá. Z Podbrezovej si však doviezla aj totálne zničenú buginu. Na základe výsledkov z roku 1986 postúpila v ďalšom roku do majstrovstiev Slovenska. Čakali ma tvrdšie súboje so starými harcovníkmi. Z Čiech sme kúpili dvojmotorú buginu. Prevodovku v strede poháňali dva motory Wartburg z dvoch strán. Nešťastné riešenie kvôli zle rozloženej hmotnosti. Bugina mala ťažký zadok a veľmi ľahký predok. Pri akcelerácii sa stavala na zadné, nemala ochotu zatáčať v zákrutách, proste zlé spomienky. Použitej technike zodpovedali výsledky.

Hneď na prvých pretekoch sezóny 1987 mala haváriu, keď vo veľkom prachu nevidela odstavenú buginu a vrazila do nej, i tak však skončila na druhom mieste. V ďalších pretekoch ju odstavili zničený diferenciál, prázdna pneumatika a prevodovka.

Sezóny 1988 a 1989 odjazdila Naďa na bugine s radovým šesťvalcovým motorom Mercedes. Zvlášť v roku 1989 sa jej mimoriadne darilo. Prvý pretek odjazdila v Môlči: Všetci čakali, aké výkony podá po ročnej prestávke. Štartovala s buginou s motorom Mercedes. Suverénne vyhrala svoju rozjazdu. V semifinále vyletela z trate, ale vrátila sa do boja. Už opatrnejšie, ale na prvom mieste. Okamžite sa ponáhľala do depa s tým, že buggy nebrzdí. Mechanici nemali veľa času, ale podarilo sa im brzdy sprevádzkovať. Do finále Naďa štartovala zo stredu prvého radu. Prvých päť kôl jazdila na čele preteku, kým ju nepredbehol Rügö. V cieli Naďu odmávali na druhom mieste. Až potom sme sa dozvedeli, že od štartu jazdila bez bŕzd.

Ako sa hovorí, kto brzdí, nevyhrá.

V poslednom preteku sezóny siahala na titul majstra Slovenska, musela však vyhrať: V tréningu jazdila v pohode a s chuťou. V poslednom kole však spomalila a z buginy sa ozýval nepríjemný zvuk. V depe sme zistili jeho príčinu – rozsypaný diferenciál. To bol koniec nádejam na titul. V preteku potom došlo k predčasnému štartu, zastaveniu preteku, nervozite jazdcov i divákov. Diváci odchádzali z areálu nespokojní, usporiadatelia zostali smutní. Proste nevydarený pretek so zlou organizáciou.

Ak vás tieto riadky zaujali, pozrite sa po knihe Vôňa benzínu. Viac informácií o nej nájdete na tomto odkaze.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?