Pľuvanec ruského dôstojníka

Autor: Mišo Šesták | 16.1.2020 o 8:27 | (upravené 17.1.2020 o 6:37) Karma článku: 10,03 | Prečítané:  7494x

O pár metrov ďalej stretli ruských dôstojníkov, jeden mladý dôstojník ich nazval gerilami, maďarskými psami, vyhrážal sa im a farára nesúceho bielu vreckovku opľul.

V predošlom blogu (Prečo nenaštvať ruskú armádu) som písal o tom, ako došlo v Lučenci v auguste 1849 k zabitiu ruských dôstojníkov maďarskými gerilami a s mestom sme sa rozlúčili vyhrážkou generála Grabbeho: Na mesto čaká prísny trest. Pohýnam sa proti nemu. Pre poriadok dodávam, že blog vznikol v spolupráci s Máriou Adamovou, autorkou knihy Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy.

Dňa 7. augusta prišla správa, píše autorka, že sa Rusi obrátili a rýchlo pochodujú od Pincinej vzdialenej len hodinu cesty pešo, smerom na Lučenec. Na mesto doľahli úzkosť a strach. Niektorí stihli včas ujsť z mesta, ostatní prikovaní strachom to nestihli. Kto mohol, utiekol, kto nemohol, stal sa svedkom hrozného pustošenia. Obyvatelia mesta odchádzali v dlhých radoch do okolitých dedín a lesov. Šediví starci zohnutí pod batožinou, so strachom v tvári viedli členov svojich rodín, alebo na rukách niesli svoje vnúčence. Keď prišla cárska armáda do Slatinky, rozdelili sa do troch šíkov. Jeden šík smeroval priamo na mesto, druhý vpravo a tretí vľavo. Za veľmi krátky čas prišlo vojsko do mesta. Kozáci utekajúcich zaháňali korbáčmi s krikom: Psja krew wengerská!
Onedlho sa na radnici objavil ruský major s menším počtom vojakov. Hľadal na radnici predstaviteľov mesta. Keďže žiadneho nenašiel, ustanovil z prítomných hlavného richtára a hlavného sudcu sám, a odovzdal im list o vyrubení výkupného pre mesto. Originál nemecky písaného listu uchoval obchodník Lajos Stoszke, neskôr ho dal Jánosovi Kunsztovi, ktorý ho zverejnil v časopisoch
Nógrád 22. októbra 1871 a v Losonc és Vidéke 14. apríla 1889.

Výkupné bolo extrémne vysoké a v žiadnom prípade nebolo v možnostiach mesta dať do 24 hodín dokopy napríklad tisíc volov, 40 000 kusov chleba a mnoho ďalšieho. Keď pre nič iné, tak preto, že len pár dní predtým si v meste dopĺňalo zásoby honvédske vojsko. Každopádne požiadavky Rusov boli tak veľké, že by ich v tak krátkom čase nedokázal splniť možno ani celý Novohrad.

Lučenčania sa preto pokúsili generála Grabbeho obmäkčiť prosbami. Vytvorili deputáciu, ktorej cestu opísal očitý svedok: ... ruský dôstojník vojenského predvoja zdržiavajúci sa v meste oslovil obyvateľov, aby išla deputácia na vyjednávanie ku generálovi do Opatovej, ktorý ich tam čaká. Obyvatelia sa zhromaždili na námestí pred lekárňou a ich prvé rozhodnutie bolo, že mesto nechajú napospas osudu, ale keď ich dôstojník znova pobádal, aby išli za generálom, nakoniec súhlasili. Deputáciu zložili z 13 ľudí, medzi ktorými bol hlavný lekár Pongrácz, lekár Lanczinger, katolícky kňaz, obchodníci Podzameczky, Stoszke a niekoľko ďalších obyvateľov mesta. Podzameczkého bielu vreckovku uviazanú na palici niesol katolícky farár. V meste ešte na ruského vojaka nenatrafili. Keď prišli ku krčme na Begovej ulici, napadlo im, že 13 nie je šťastné číslo, preto oslovili Miskolcziho, ktorý stál pred svojou bránou a ešte niekoľko obyvateľov, aby sa k nim pridali. Z mesta potom odišla do neďalekej Opatovej 16-členná deputácia. Cez prvú stráž prešli bez problémov, ale o pár metrov ďalej stretli ruských dôstojníkov, jeden mladý dôstojník ich nazval gerilami, maďarskými psami, vyhrážal sa im a farára nesúceho bielu vreckovku opľul. Mladý dôstojník opľul aj lekára Lanczingera a udrel ho. Lekár bol už starší človek a obrátil sa na mladého, ledva 18-ročného dôstojníka so slovami: „Mladý, už, majte úctu k môjmu veku.“, na čo jeden starší dôstojník odviedol mladšieho stranou, a ten sa už nevrátil. Po takomto prijatí sa deputácia rozhodla vrátiť späť do mesta. Aj sa otočili, stráž ich už späť nepustila a dôstojník ich vyzval pokračovať v ceste. Pri veľkom moste stretli generála s väčším počtom dôstojníkov, presne vtedy, keď schádzal prvý oddiel početného ruského jazdectva z opatovského kopca, ktorí potom postupne prichádzali až do ôsmej hodiny večer. Generál, starší mrzutý človek, veľmi vynadal a vyhrážal sa prichádzajúcej deputácii, ktorej členovia pred ním stáli so sňatými klobúkmi. Dôstojníci sa medzi sebou rozprávali, na čo jeden dôstojník stojaci vedľa generála zlomil tenkú červenú palicu, ktorú hodil pred nich so slovami: „Tu sú vaše životy!“ Aby im nahnali strach, niektorí z dôstojníkov vytasili šable, iný ukazoval strom, na ktorom odvisnú. Nakoniec sa predsa len dostali k slovu a vysvetľovali, že gerilami nemôžu byť, lebo by boli utiekli z mesta, a teraz prišli preto, aby dokázali svoju nevinu pred maršalom a opýtali sa, kde nájdu generála Grabbeho. Jeden z dôstojníkov im posmešne povedal: „S tým sa vy nebudete rozprávať.“ Deputácia sa snažila čím skôr sa dostať ku generálovi a žiadali okolo stojacich dôstojníkov, aby ich pustili k nemu, na čo jeden z dôstojníkov posmešne povedal: „Aký poslovia? Samý obuvník a krajčír!“ Na to hlavný lekár Pongrácz odpovedal: „Pane, ja som župný lekár, ak viete, čo to je, vedľa mňa stojaci muž je tiež lekárom, tento pán je katolícky farár a medzi sebou máme aj remeselníkov.“

Nakoniec jediného člena deputácie (lekára Lanzigera) prijal plukovník Nadde. Vyšiel s odkazom, že mestu sa zatiaľ nič nestane a na druhý deň ráno o ôsmej si majú prísť vypočuť rozhodnutie s podmienkami. Generál Grabbe si do denníka poznačil: Pre bezvýznamné zloženie deputácie som ju poslal preč.

Či bol sľub dodržaný, o tom na budúce. Ak sa vám čakať nechce, siahnite po knihe Márie Adamovej vydanej pri príležitosti 170. výročia vypálenia mesta. K dispozícii je ešte aj jeden alebo dva kusy limitovanej verzie, kde za rovnakú cenu ako samotná kniha, dostanete knihy dve. Tou druhou je Zborník zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 s tridsiatkou zaujímavých príspevkov k histórii Novohradu. Limitovanú verziu nájdete na tomto linku. A ešte si môžete prečítať, čo o udalostiach okolo vypálenia mesta napísala dobová slovenská tlač (Rusi pochodovali Slovenskom, Lučenec ľahol popolom).

Oznam pre fanúšikov histórie Novohradu:
Tieto knihy súvisiace s históriou Novohradu budú v priebehu krátkeho času nedostupné:
Akoby ho anjeli šili - kniha zaoberajúca sa jedinečným tradičným ľudovým odevom z Ábelovej. Aktuálne viem o siedmych kusoch na Martinuse a jednom kuse tu.
Krídla nad Novohradom - história lietania vo Fiľakove, Lučenci a Boľkovciach. K dispozícii posledných 12 kusov buď na Martinuse alebo skúste ešte rôzne po internete.
Lučenec a kraj novohradský - druhé vydanie miestopisu Novohradu z roku 1928 s približne 300 dobovými fotkami zo všetkých novohradských miest a obcí. K dispozícii posledných 27 kusov buď na Martinuse alebo skúste ešte rôzne po internete.
Magister Pavol z Kolár - monografia o stredovekom slovenskom šľachticovi z Novohradu. Aktuálne viem o jedinom kuse tu.
Osídlenie Novohradskej stolice v stredoveku - kompletný prehľad stredoveku v Novohrade. Aktuálne viem o jedinom kuse tu.
Vôňa benzínu - spomienky a 600 fotografií na automobilové a motocyklové závody v Novohrade. Aktuálne viem o posledných dvoch kusoch tu a jednom kuse tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?