Ako Slováci prichádzajú o minulosť

Autor: Mišo Šesták | 23.1.2020 o 8:27 | (upravené 26.1.2020 o 8:05) Karma článku: 8,04 | Prečítané:  2638x

Zabúdanie je úplne prirodzené. Zabudnúť dokážeme na všetko, od banálnych vecí až po narodeniny manželky. Spomienky sa ale môžu vytratiť aj z kolektívnej pamäti.

Stratiť sa tak môžu osobnosti, dôležité udalosti a v extrémnejších prípadoch aj celé mestá či štáty. Terry Pratchett vo svojich knihách tvrdil, že každý z plochozemských bohov je len taký silný, koľko má priaznivcov. Ak žiadnych nemá, umiera. Rovnaké je to aj so spomienkami. Keď nemá kto spomínať, nenávratne sa stratia aj spomienky.

Ja by som dnes chcel pripomenúť jedného muža z Novohradu, ktorý bol súčasníkmi obdivovaný a velebený, no v súčasnosti sa naňho takmer zabudlo. Príležitosť spomenúť si bola minulý rok, keď bolo 160. výročie jeho úmrtia a zároveň sto rokov od znovuoživenia Matice slovenskej, o ktorú sa tento rodák z Polichna výraznou mierou pričinil. Celoslovenskej pozornosti sa Jurajovi Nathanelovi Petianovi nedostalo. V Novohrade sme si ho pripomenuli v rámci Stretnutia priateľov regionálnej histórie a Ján Aláč mu venoval príspevok v našom zborníku. Práve z toho príspevku čerpám do blogu. V úvode Ján Aláč o Jurajovi Nathanelovi Petianovi píše: „Vo svojej dobe bol asi najvýraznejšou osobnosťou slovenských Novohradských vrchov a v nich novohradských vrchovských fár. Bol osobnosťou, ktorej boli venované básne i knihy.“

Ako farár pôsobil najskôr v rodnom Polichne a neskôr v Turom Poli. Turie Pole si zapamätajte, bude ešte pre naše rozprávanie dôležité. V rámci tohto blogu opomeniem život Juraja Nathanela Petiana a spomeniem len jeden jeho čin, ktorým sa významne zapísal do slovenskej histórie. Opäť citujem z príspevku Jána Aláča v zborníku: „Najvýznamnejším počinom Juraja Nathanela Petiana, ktorým si získal všeobecné uznanie, bolo testamentárne odkázanie troch štvrtín svojho majetku na základinu Matice slovenskej. Doboví autori v rôznych obdobiach po jeho smrti, ale i v prvej polovici 20. storočia uvádzajú rôzne sumy, ktoré na Maticu slovenskú odkázal; od 5 000, cez 7 000 (Evanjelici v dejinách Slovenska 1 – 2, 1997), 8 000 (Bodický – Rozpomienky a pamäte, 1933; Sloboda. Orgán antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku č. 59/1946), 9000 (Slovenské noviny 102/1861), 10 000 (Július Bodnár, 1934) ale i 11 000 či 12 000 (D. Osuský 1936) zlatých. Rozdielne uvádzané sumy boli dôsledkom nie celkom jednoznačnej a prehľadnej situácie. Juraj Nathanel Petian odkázal väčšiu časť svojho majetku v testamente rok pred svojou smrťou a približne päť rokov pred skutočným vznikom Matice slovenskej.
Michal Laciak, v tom čase učiteľ na Turom Poli, v liste z 27. júna 1859 (dva mesiace po smrti Nathanela Petiana), adresovanom Pavlovi Dobšinskému, načrtáva znenie jeho testamentu. Jeho testament je tento. Jeho majetok „im Basem“ (základina) vynáša 11.728 zlatých v striebre. Pravda, bolo by toho azdaj i viac, ale sa neišlo tak prísne pri popisovaní kadeakého domoviho riadu a statku. Z toho 3.000 vstr. (zlatých v striebre) je legované vdovici, ostatných asi 9.000 na Maticu slovenskú, dobre rozumej, nie na tú českú, ale slovenskú, aká sa ešte len zriadiť má, akú vraj už viac razi prosili patriční ľudia, ale pre nedostatok fondu ešte vždy odpravení a odložení boli. Týchto 9.000 zlatých ale len po smrti vdovicinej má výbor ten dostáť; dovtedy vdovica bude požívať všetky úroky z neho. Toto ale to jest, že Matica slovenská ten capitál dostane, to i tým spôsobom stane, jestli vdova sa vydá; a vtedy vdove neprijde len tých vyše pripomenutých 3.000. Toto je tedy; a že je pekne, to sám vidíš.“

Ján Aláč vo svojom príspevku ďalej rozoberá, aké peripetie bolo potrebné prekonať od smrti Petiana po skutočné založenie Matice slovenskej, ale opisuje i jeho život a pôsobenie. To si prečítajte v zborníku (link na stiahnutie na konci textu). Pozrime sa ešte, ako na Juraja Nathanela Petiana spomínali krátko po jeho smrti: „Veľkej pozornosti sa Petianovi aj jeho činu po smrti dostávalo na stránkach Sokola, ktorý začal vychádzať v roku 1860 v Banskej Štiavnici. Už v prvom čísle z mája 1860 sa Pavol Dobšinský venuje skutku to nášmu národu večne pamätnému. Dobšinský Petiana sám označil za svojho priateľa. Na Turom Poli sa stretávala spoločnosť národovcov nielen z Novohradu, Hontu, ale prichádzali sem často aj Štiavničania. V tejto tradícii sa pokračovalo aj po smrti Petiana. V roku 1860 sa veľká spoločnosť zišla u učiteľa Michala Laciaka, a určite väčšina spomienok bola venovaná práve Nathanelovi Petianovi. Jedna z návštev Turieho Poľa v tomto roku bola venovaná aj návšteve hrobu Nathanela Petiana. (...)
Koncom augusta 1862 sa v Turom Poli zišla mimoriadne veľká spoločnosť. Ženil sa Ján Molitoris, turopoľský evanjelický farár. Po sobáši v evanjelickom kostole na Turom Poli sa spoločnosť pristavila pri hrobe Nathanela Petiana, ktorý bol v priestore medzi kostolom a múrom, ktorým bol kostol obohnaný. Stáli sme pred stĺpom a sňali širáky: zadumali sa v tichosť a svätú pamiatku hrobu; až drahý náš Bodický Seniansky povie: ‚Bratia milí! Tu leží Nátan Petian. – Pomodlime sa za sladké odpočinutie kostí vzácnych i v porušení, za radostné zmŕtvych vstanie tela, za večné blahoslavenstvie duše dobrej. Požehnaná pamiať Jeho národa do pranárodu!‘ Na svadobnej hostine prvý prípitok patril mladomanželom: jeden z prípitkov bol ale venovaný aj vdove po blahoslavenom mecenášovi Matice slovenskej. Spomienka na Juraja Nathanela Petiana bola prítomná aj počas dní svadobného aktu. Na svadobnej hostine sa pristúpilo k zbierke na vydanie Petianovho životopisu, pretože: Nátan Petian – p. Boh mu daj nebo! – je postava v dejinách slovenstva vysoko stojaca, ktorej ťahy osvecujú jistý epochálny oddiel národnieho života. Jeho životopis nesmie chýbať v literatúre našej... Tieto riadky neboli zdvorilostnými frázami, napokon osoba, ktorú vyzdvihujú, bola tri roky po smrti. Boli mimoriadne úprimné a napísal ich nikto nie menší ako Andrej Braxatoris-Sládkovič.“

A kam sa teda vytratili spomienky na tohto muža? Matica slovenská bola v roku 1875 zrušená uhorskými orgánmi, jej činnosť sa obnovila až v roku 1919. V roku 1929, teda 70 rokov po smrti Juraja Nathanela Petiana, mu Matica postavila v Turom Poli nový náhrobník, pri ktorom každoročne pripomínali jeho činy. Ďalej píše Ján Aláč: „Po roku 1948, doba nepriala pripomínaniu osobností tohto typu. Dedina, v ktorej pôsobil a v ktorej bol pochovaný, Turie Pole, bola v roku 1951 vysťahovaná a zrovnaná so zemou. Stratilo sa prirodzené miesto pripomínania. Aj z toho je zrejmé, že spomienky aj na veľkých ľudí sú do veľkej miery naviazané na konkrétne miesto. Ak sa to stratí, vytrácajú sa aj spomienky. Obyvatelia Turieho Poľa sa rozišli po Slovensku. Stratili sa tí, pre ktorých by bolo pripomínanie si Nathanela Petiana najprirodzenejšie.
Petianov osud je do veľkej miery podobný kraju, v ktorom pôsobil a prežil celý život – Novohradu. Aj ten stratil svoje niekdajšie postavenie a do veľkej miery sa vytratil z povedomia obyvateľov Slovenska. V minulosti však bol bohatý na pozoruhodné osobnosti, ku ktorým patril aj Juraj Nathanel Petian, ale i na historické udalosti, ľudové tradície, či pozoruhodný výtvarný prejav. Preto je dobré ich nanovo objavovať a pripomínať aj tak, ako sa to deje prostredníctvom tohto zborníka a Stretnutí priateľov regionálnej histórie.“

Zborník na stiahnutie nájdete na tomto linku. Kto by chcel zborník vytlačený (je zadarmo), má dve možnosti, buď prísť na niektorú z našich besied (najbližšie v knižniciach: 31. januára vo Fiľakove od 17:00 a 13. februára vo Veľkom Krtíši tiež od 17:00) alebo ho získať spolu s knihou Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy na tomto jedinom mieste - o tejto knihe som písal napríklad v blogu Prečo nenaštvať ruskú armádu (cena knihy so zborníkom je rovnaká ako cena knihy samotnej). Alebo mi napíšte.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?