Starí muži v bordeli

Autor: Mišo Šesták | 30.1.2020 o 8:27 | (upravené 24.3.2020 o 21:23) Karma článku: 10,54 | Prečítané:  12497x

V bordeloch plno vojska. Obchody neviestok, záhadných to ženských, kvitli, predávajúc to, čo je jednej žene najväč­šou hanbou, nešetriac svoje zdravie. Tu sa mne ako mladému chlapovi – mladíkovi – zhnusil svet.

Tí z vás, ktorí sledujú môj blog trochu pravidelnejšie, vedia, že som často (a rád) písal o zážitkoch Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny. Jeho zápisky sú skutočne unikátne. Práve na základe týchto blogov sa ku nám dostal ďalší denník z tohto obdobia, tentoraz od Jozefa Macha, narodeného vo Viedni a vyrastajúceho vo Veľkých Levároch. Jozef Mach teda nemá nič spoločné s Novohradom, napriek tomu sme sa rozhodli jeho denník vydať.

Na období prvej i druhej svetovej vojny ma nezaujímajú strategické ťahy a rozhodnutia generálov či použité zbrane. Mimoriadne cenné sú pre mňa svedectvá tých, ktorí tieto hrôzy prežili ako najmenšie kolieska v súkolí. A presne o tom je aj denník Jozefa Macha. Podobne ako Činčurák aj Jozef Mach bol dobrý pozorovateľ a nebál sa zapísať aj veci, ktoré by sa jeho nadriadeným nemuseli páčiť. Aj keď je pravda, že v tomto Činčurák zachádzal ďalej.

I z denníkových zápiskov Jozefa Macha sa však dozvedáme mnoho o tom, ako vojaci žili na fronte, ako vnímali jatky okolo seba, či ako trávili voľný čas. A často krát to pre mňa boli prekvapivé informácie. K tomu sa však ešte dostanem, pokúsim sa vám i tento denník postupne predstaviť podrobnejšie.

Teraz mám pre vás nachystané dve ukážky, jednu od Jozefa Macha a jednu od Samuela Činčuráka, ktoré majú spoločnú tému – ako vojaci riešili potrebu sexu. Asi mi dáte za pravdu, že je to téma, o ktorej sa asi moc záznamov nezachovalo a zrejme ich ani veľa nevzniklo.

Najprv teda Jozef Mach, zápis je z roku 1916, keď bol tesne po narukovaní v komárňanských kasárňach a čakal na odchod na front:

V jednu nedeľu ráno som bol zadelený k festungovej patrole a v noci so silnou strážou sme chodili legitimovať vojakov, či neprestúpili čas „absentírky“, t. j. či mohli ostať von­ku v meste dlhšie ako do deviatej hodiny večernej. Chodiac po kaviarňach a nočných zábavných miestnostiach, všade bolo plno vojska. V bordeloch plno vojska. Obchody neviestok, záhadných to ženských, kvitli, predávajúc to, čo je jednej žene najväč­šou hanbou, nešetriac svoje zdravie. Tu sa mne ako mladému chlapovi – mladíkovi – zhnusil svet. Bola to pre mňa škola života, chcejúc si, keď Boh dobrotivý dá, a zo svetovej vojny sa šťastne vrátim domov, založiť si rodinu, ten rodinný krb. Tu v tej verejnej miestnosti – kupleraj nazývaný – čuduj sa svete, bolo tam väčšinou starých, starších vojakov, čo vo mne budilo veľký odpor.

Samuel Činčurák smilstvo vo svojich zápiskoch komentoval často. Niečo z toho ste si už mohli prečítať v blogoch Muž, ktorý nenávidel neveru a Ako sa počas prvej svetovej vojny fotili akty. Teraz k tomu ešte jedna ukážka z ruského frontu, takisto z roku 1916:

Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, kde sa vozili s takými potvorami, daktorý aj dve mal vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto to bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch, alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne celé húfy prichodilo nakazených oboch pohlaví. Boli vydali rozkaz také ženy pochytať, čo sa nachodili kolo zákopov, čo ich nebolo málo nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej.
Vrchné vojenské veliteľstvo bolo zakázalo, že dôstojníci a poddôstojníci aj vojaci, ktorí nemajú prácu v meste, nesmú do mesta, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitza do kina a odtiaľ ku neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni prezlečení v civilnom obleku a tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú ruskú armádu pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi neprekazilo ani vyššie komando.

Z prvej svetovej vojny sme aktuálne v malom náklade vydali druhé vydanie zápiskov Samuela Činčuráka a tiež denník Jozefa Macha. Obe knihy nájdete napríklad tu a tu. Nájdete ich aj spolu za lepšiu cenu a pre niekoľko najrýchlejších sme nachystali tri knihy za cenu dvoch. Tou treťou knihou sú Činčurákove Jarné kvety, ktorá vám dá nahliadnuť do sveta Samuela Činčuráka mimo armády.

A kto máte radi takéto príbehy a zaujímavé texty z minulosti, tu si môžete zadarmo stiahnuť Zborník zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 (600 strán - 60 príspevkov). Pokojne ho šírte aj ďalej, len, prosím, vždy ako celok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Spieval antisemitské texty a vystupoval v Paneláku. Rogel čakal na zatknutie 30 rokov

Polícia zadržala v akcii Šašovia deväť ľudí za extrémizmus.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Bielorusku skrsla nádej, no po voľbách rýchlo vyhasína

Lukašenko Bielorusku vládne 26 rokov.


Už ste čítali?