Pohľad Čecha na Novohrad alebo slabá hygiena krojovaných žien

Autor: Mišo Šesták | 6.2.2020 o 8:27 | (upravené 4.3.2020 o 20:50) Karma článku: 10,60 | Prečítané:  17254x

Dovoľujem si skromne poznamenať, že na mnohých miestach sa nedbá na najprimeranejšiu požiadavku hygieny, že kroj v tomto zmysle je naozaj v rozpore so základmi hygieny.

Po vzniku prvej ČSR prišlo na Slovensko mnoho Čechov, pôsobili ako učitelia, žandári, železničiari a v mnohých ďalších profesiách. Patril medzi nich aj pedagóg a publicista Vladimír Polívka pôsobiaci v Lučenci. So svojim novým pôsobiskom sa natoľko zžil, že o ňom v roku 1928 vydal knihu Lučenec a kraj novohradský (výťažok z predaja išiel na podporu miestneho Sokola). Že bol tento rok pre Novohrad z rôznych príčin pamätný, to som už písal. Ako poznamenal Ján Aláč z Gemersko-malohontského múzea, bol to významný rok plný energie, optimizmu, „československého“ vlastenectva, nadšenia a zapálenia pre novú republiku. Všetky tieto momenty je možné pri čítaní knihy identifikovať.
Polívka sa venoval miestopisu Lučenca i celého Novohradu, jeho osobnostiam a tiež zvykom, poverám, nárečiu či odievaniu obyčajného ľudu. A práve na toto by som sa dnes chcel zamerať – ako Čech z intelektuálneho prostredia vnímal ľudí na slovenskom vidieku.

Ľudový odev
Aj o ľudovom odeve som už trochu písal. Najmä v tom zmysle, že kým sa v niektorých obciach Novohradu vytratil už na začiatku 20. storočia, v iných sa držal ešte aj po druhej svetovej vojne. To potvrdzuje aj Polívka: Žiaľbohu, obcí so zachovaným krojom je dnes pomerne málo. Obce blízke k mestskému ruchu dnes postrádajú svojrázny kroj a utešené výšivky, v týchto kútoch ovláda vkus dedinského ľudu už pani „Móda“ (...) Najkrajšie kroje aj výšivky sú z Ábelovej, Lešti a Podkriváňa. Keď vidíme dievčatá z Ábelovej alebo Podkriváňa, vtedy nám ozaj srdce podskočí nad utešenou krásou celého vzhľadu slovenských dievčat. (...)
Zaujímavé je, ako sa dievčatá slúžiace v Lučenci veľmi rýchlo prispôsobujú mestskej móde. Do služby prídu v slovenskom peknom kroji a za krátky čas – odkladajú kroj – až ho odložia úplne. Mnohé sú však naďalej verné domácim zvykom a za nič na svete by neodložili kroj, hoci by mali ísť zo služby.
Polívkov pohľad však nebol len romantický, idealizujúci, videl aj negatíva: Dovoľujem si skromne poznamenať, že na mnohých miestach sa nedbá na najprimeranejšiu požiadavku hygieny, že kroj v tomto zmysle je naozaj v rozpore so základmi hygieny. Upozorňujem len na okolie Modrého Kameňa, kde sa zdôrazňuje najmä zásada veľmi štíhleho drieku, inde opäť z príčin morálky dbajú, aby prsia dievčeniec aj žien boli prísne stiahnuté, lebo by žena vzbudzovala verejné pohoršenie! Aký tu panuje doteraz silný duch poverčivosti a ozaj nezdravých predsudkov!

Spev
Okrem vytrácajúceho sa ľudového odevu, spomína Polívka aj iný pomaly miznúci ľudový zvyk: Z našich dedín mizne nielen kroj, ale aj iný poklad: spevavá duša ľudu tíchne. Márne sa usilujete na našich dedinách zachytiť čisté a radostné tóny duševného šťastia, takmer nič nepočujete, onemeli ústa a zamĺklo aj srdce ľudu. Pri výrazoch veselosti – pri tanci atď. počujete len nezrozumiteľné výkriky, prípadne vás prekvapí aj rezká „magyar nóta“ zahraná ohnivo cigánskou bandou... A je vám v duši smutno, veľmi smutno... S hudobnosťou a spevom mizne jemnosť z duší a sŕdc nášho ľudu... Nedajte zamĺknuť srdciam nášho ľudu! Spievajte a učte spievať!
Toto dáva za vinu vtedy nie tak dávnej snahe o maďarizáciu Slovákov. V Novohrade, národnostne zmiešanom prostredí, to bolo obzvlášť pálčivé: Môžeme poznamenať, že náš ľud napriek ťažkým neprajným pomerom si zachoval svoj materinský jazyk a neupadol úplne v jarmo maďarizácie. Lazy na vrchoch okolo Turieho Poľa, Lešti, Ábelovej, Tisovníku, Polichna a Budinej, Dobroče a celý sever bývalého Novohradu bol ťažko prístupný ničivej pôsobnosti maďarskej kultúrnej politiky. Ale okolia väčších miest, najmä Lučenca, Haliče, Poltára aj iných priemyselných stredísk sa stali prvou obeťou prenikajúcej oficiálnej maďarskej kultúry. Tie boli odsúdené k prvým výbojom, a preto boli v najväčšom nebezpečenstve. Vplyv maďarizácie bol najmocnejší prirodzene na mládež, ktorá bola odsudzovaná slovenskému rodu už od útleho veku v opatrovniach (ovodách) a neskoršie v školách. A účinok bol nad očakávanie pre vládne pomery veľmi priaznivý. Mládež, bohužiaľ, takmer odpadávala v takomto prostredí od slovenského rodostromu a neboli vzácne prípady, že neuvedomelí a národne ľahostajní rodičia boli „pyšní“, že ich deti už nevedia po slovensky. (...) Bolo ozaj zle; odorávali nám nemilo Bohu! Veď už v roku 1911 otvorene a úprimne vyhlásili dedinky pozdĺž Ipľa za úplne pomaďarčené a tešili sa krásnym snom budúcnosti: pomaďarčením celého Novohradu.

Zvyky a povery
Vladimír Polívka si nemohol nevšimnúť, že v mnohých obciach, najmä tých vzdialenejších od mestských centier, sa ľud stále pridržiaval zvykov a obyčajov, z ktorých mnohé pramenia z nedokonalého poučenia a vplyvom silného sklonu ku konzervatívnosti len pomaly strácajú pôdu medzi ľudom. Mám na mysli najmä škodlivé aj ničím neprospešné povery, ktoré darmo hlavu mútia a zatemňujú mozog a jasnú myseľ.
Najmä v takzvaných Novohradských vŕškoch boli ľudia veľmi naklonený poverám: Až to v srdci bolí, keď si pomyslíme, koľko duševnej energie tu uniká, lebo povera svojím ohromným strachom zoslabuje jedinca a premieňa ho v bojazlivého a slabého tvora pozbaveného sebavedomia, duševnej samostatnosti a sily. – V niektorých krajoch a dedinkách sa síce pomaly oslobodzujú z jarma povery, ale tento proces je veľmi pomalý – takmer nebadateľný.
Je škoda, že sa Polívka nevenoval zvykom a poverám obšírnejšie. Sám konštatoval, že by si to žiadalo obsiahlejšie dielo. Zároveň zmienil ale i to, že ľudia nepokladali za správne prezrádzať podstatu a príčiny zvykov: Toto jeho (ľudu) bohatstvo zvykov treba z intímneho života odpozorovať, lebo zdielnosť nášho ľudu nie je práve najväčšia, najmä, keď zvedavý mešťan sa pýta na veci veľmi dôverné, napr. o ošípaných, krave, mlieku, sliepkach, zmoku atď., o zvykoch svadobných, kršteniach a iných. Veď je to vtedy ako celá spoveď a spovedať môže len pán farár, ktorý všetko vie aj smie vedieť, veď aj za to poradí jedno aj druhé...
Tak podobne hovorí náš ľud – a o zvykoch a poverách nepovie sám nič určitého. Treba preto študovať jeho život, pozorovať ho pri práci a len vtedy sa mnohému priučíme.

Škoda, že za prvej republiky na Polívkovu prácu nikto ďalší v Novohrade nenadviazal a nerozširoval ju. Vladimír Polívka tragicky zahynul desať rokov po vydaní tejto monumentálnej a pre Novohrad zásadnej publikácie. I tak by však v práci pre Novohrad pokračovať nemohol, počas druhej svetovej vojny by ho, rovnako ako iných Čechov, čakalo nútené vysťahovanie zo Slovenska.

Pri príležitosti 90 rokov od vydanie knihy Lučenec a kraj novohradský, sme pripravili jej druhé vydanie doplnené množstvom dobových fotografií. Aktuálne sú na internete k dispozícii ešte asi 25 dvanásť tri kusy tohto druhého vydania. Ďalšie ukážky z knihy nájdete na tomto linku.

Ak vás podobné čítanie baví, môžete si zadarmo a bez registrácie stiahnuť celý zborník zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 (600 strán, 60 príspevkov). Ak by ste zborník chceli fyzicky, jediná možnosť je tu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.

Bödöra dali do väznice, ku ktorej sa Bonul nedostal

Oligarchova SBS služba má zmluvy s viacerými ústavmi.


Už ste čítali?