Vraždiť sa učili v Trnave

Autor: Mišo Šesták | 13.2.2020 o 8:27 | (upravené 17.2.2020 o 9:24) Karma článku: 10,56 | Prečítané:  5229x

Nezabudnuteľný okamžik, keď v Trnave sa rozhlaholili všetky zvony, nám dávali pušky, aby sme sa učili vraždiť!

V blogu nazvanom Starí muži v bodreli som načrtol, ako sa ku nám dostal denník Jozefa Macha z prvej svetovej vojny. Poďme si ho postupne predstaviť podrobnejšie.

Jozef Mach sa narodil v roku 1895 vo Viedni, vychovávala ho stará matka vo Veľkých Levároch na Záhorí. Vypuknutie vojny ho zastihlo ako študenta Handelsakademie vo Viedni. Prvý kontakt s vojnou mal ešte predtým, ako sa sám dostal na front: „Ako študent vo Viedni som dvakrát týždenne konal nočnú službu, raz na železničnej stanici Nordbahn, druhý raz Ostbahn-Nordwestbahn a aj na Südbahn. To sú najväčšie železničné stanice tohto veľmesta. Tu sme ako študenti rôznych škôl pod vojenským velením odnášali z prišlých vlakov ranených do elektrických vozov pouličnej dráhy a do autiakov, ktoré potom týchto ranených odvážali do nemocníc. Bol to hrozný obraz. Vojaci rôznej národnosti boli sem poslaní na liečenie, ale asi polovica prišla sem aj zomrieť. (...) Služba bola veľmi ťažká! Najmä nosiť na nosidlách ranených vojakov, z ktorých si mnohí kŕčovite držali v ruke svoj ruksak s vecami. Taký husár v celej rovnošate s čižmami veru nebol ľahký. Služba vždy trvala večer od ôsmej hodiny večernej do šiestej hodiny ráno. Bola noc, že aj desať vlakov plných ranených mi prišlo a bola noc, že ani jeden. (...) Služba táto mala aj tú výhodu, že po takej nočnej službe ráno o piatej hodine som síce musel byť v škole, ale nebol som skúšaný zo žiadnej úlohy.“

Keď v júli 1916 ukončil Jozef Mach štúdiá na obchodnej škole, prišiel mu povolávací rozkaz narukovať k pešiemu pluku č. 72 do Prešporka: „K odvodu som išiel priamo zo školy. Ešte ráno som išiel do školy a v poludnie rovno do Praterpark, III. okres, kde bola odvodová komisia pre cudzích z Uhorska. Nechcel som byť vojakom a pri danej komisii som sa vyhováral na slabosť zraku, lebo som si myslel, že keď mám na očiach okuliare, ktoré som pre krátkozrakosť nosil, nebudem odvedený alebo aspoň odvedený v klasifikácii B alebo C. Ale aké bolo prekvapenie, keď som dostal klasifikáciu A. To znamená na bojište!
Ja, slabej telesnej konštrukcie, sotva 150 cm vysoký a 46 kg ťažký, bol som dovedený k pechote, a to k cisársko-kráľovskému pešiemu pluku č. 72 – „K. u. K. Infanterie regiment 72“ so sídlom v Bratislave – Pozsony – Pressburg. (...) Keď som prišiel z odvodu domov, tetka Žofia sa dala veľmo do plaču a ja s ňou a hneď ma privítala – budeš dobrý „Kanonenfutter“ (pozn.: potrava pre delá) a mala pravdu, bárs bola vernou prívrženkyňou Habsburgov.
Ja som sa len čudoval, ako mohli mňa za vojaka vziať a veru budem len hanbou armády Františka Jozefa I., cisára monarchie, lebo som bol slabej konštrukcie a vyzeral som ako chlapčiatko.“

Jozef Mach sa pokúsil dostať k delostrelectvu, pretože sa povrávalo, že je to bezpečnejšie ako pechota, ale nepodarilo sa mu to. V lete 1916 dostal predvolanie narukovať do Bratislavy: „Večer nás poslali do kasární Schlosskaserne na hrad, kde sme boli odvelení – asi tisíc chlapov. Tam hneď večer ukonaní sme spali. Už tam sme začali cítiť ten vojenský život. Ráno už o štvrtej hodine hore, umyť sa a pre čiernu kávu ísť a potom sme išli v civilnom obleku pod hrad na cestu kameň tĺcť. Teda pekné zamestnanie! Poddôstojníci nás viedli cez ruiny chýrečného hradu Schlossberg, o ktorom sa toľko rozpráva a každý Prešporčan vám toľko vie narozprávať, že vás z toho hlava začne bolieť.
Ako o tom veľkom jedovatom hadovi, čo pohryzol v hradných chodbách vojakov. Niektorí sme sa stratili našim poddôstojníkom a išli sme pozrieť tento historický hrad nášho hlavného mesta Slovenska, župné sídlo Prešporskej župy.
Tak sme chodili po celom hrade, čiastočne už zrúcaniny, tu dole, tu zase hore. Bol odtiaľ krásny výhľad na celé mesto a okolie a na modrý Dunaj, pýcha to celej krajiny Uhorskej. Takto sa míňal čas a pozrúc na hodiny už bolo poludnie, a tak sme sa šikovne pridali ku skupine, ktorá tĺkla kamene pri hrade na ceste. Skupina sa už stavala do štvorstupu k pochodu do kasární na hrade pešieho pluku č. 72. Bolo poludnie, keď sme prišli do našich miestností, kde bol poriadok a či neporiadok. Kde-tu kufre vojenské, pravda, naše drevené malé kufríky obvyklej veľkosti ležali všade s nápisom mena branca – regrúta – a pozdĺž stien slama stará. Ktovie koľko sto tiel ležalo už na nej. Všetko páchlo po vojensky. Vzali sme si naše šálky a hybaj na dvor, kde stáli poľné kuchyne s ufúľanými kuchármi. Na obed sme mali székelygulyáš. Bol dobrý, chutný a veru celú porciu som zhltol, bárs doma mne tak nechutnal. K tomu som dostal prvú porciu chleba, komisňák po vojensky menovaný. Chleba bol dosť chutný a dosť dobrý, bárs už vtedy bola núdza o chlieb, predsa ešte tu vojsko mohlo byť spokojné. Sadol som si na kufrík ako všetci ostatní „Kanonenfutter“ a s chuťou som zjedol prvý vojenský obed, mináž. Sotva sme dojedli a poniektorí zafajčili cigaretle, už na dvore hradnej kasárne ozval sa hlas vojenskej trúby, zvolával brancov. Každý bol zvedavý, čo bude s nami, kam budeme zadelení, oblečení do vojenského mundúru – rovnošaty, do ktorej kasárne prídeme, či ostaneme tu v Prešpurku, alebo budeme poslaní do Trnavy.“

K svojej nevôli sa Jozef Mach dostal do Trnavy. Zažil tu vojenský výcvik aj s patričnou buzeráciou, ale o tom napíšem nabudúce. Začiatkom septembra 1916 už dostali aj zbrane a začali cvičiť naostro: „Časy sa míňali! Bolo to 8. septembra na narodeniny Panny Márie, keď ráno miesto do kostola išli sme prvý raz fasovať pušky. Dostali sme k cvičeniu staré vendlovky a ruské pušky od zajatých Rusov a s tými sme začali cvičiť. Teda už sme boli tí praví vojaci s puškami. Nezabudnuteľný okamžik, keď v Trnave sa rozhlaholili všetky zvony, nám dávali pušky, aby sme sa učili vraždiť!“

Denník Jozefa Macha vyjde v priebehu marca ako kniha. Zatiaľ jediné miesto, kde si knihu môžete zabezpečiť (napríklad aj s ďalšími unikátnymi zápiskami z prvej svetovej vojny od Samuela Činčuráka) je v rámci tohto projektu. Projekt bude trvať už len necelé tri dni.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?