Si Srb? Utekaj, ak je ti život milý!

Autor: Mišo Šesták | 26.3.2020 o 8:27 | Karma článku: 10,29 | Prečítané:  13807x

„Kdesi v kasárňach kuchár okoštoval jedlo a hneď mu ústa spuchli, tak vraj to hodil akýsi Srb jed do jedla, že chcel vraj otráviť vojakov, nuž pravdepodobne, že to zaplatil životom.“

Pri príležitosti vydania kníh Môj pamätník od Jozefa Macha a druhého vydania Vojny od Samuela Činčuráka sa do obdobia prvej svetovej vojny v mojich blogoch ešte viackrát vrátim. Skúsim to zobrať tak nejak chronologicky, hoci o Samuelovi Činčurákovi som toho už popísal dosť. Zaoberal som sa napríklad jeho pohľadom na alkoholizmus v armáde, tým, ako vojaci riešili potrebu sexu či utrpením koní - všetky články o Činčurákovi sú tu. Stále tam však ostáva mnoho zaujímavého, s čím by som sa chcel podeliť. A hoci obidvaja vojaci rakúsko-uhorskej armády pochádzali z iného kúta Slovenska (Samuel Činčurák bol rodák z Pivnice v Srbsku, neskôr žil v Ozdíne v Novohrade, Jozef Mach vyrastal vo Veľkých Levároch na Záhorí a neskôr vo Viedni), ich osudy vo Veľkej vojne mali mnoho styčných miest. Postupne sa im budem venovať.

Tentoraz sa chcem vrátiť na úplný začiatok celosvetového konfliktu. Tu ešte mnoho spoločného nenájdeme. Kým Jozef Mach v rokoch 1914 – 1916 ešte študoval a s vojnou prišiel do kontaktu len pri službách na viedenských staniciach, kam dovážali ranených, Samuel Činčurák (narodený v roku 1883) bol na fronte od samého začiatku. Obaja však boli úžasní pozorovatelia vecí a javov, ktoré ich obklopovali. Činčurák bol možno kritickejší a detailnejší, na druhej strane treba povedať i to, že konečná verzia Činčurákových zápiskov vznikla zrejme až tesne po vojne a možno teda niektoré pasáže ešte rozvinul dodatočne. Domnievam sa totiž, že ak by si niekto jeho zápisky v tej podobe, ako sa zachovali, prečítal počas vojny, mal by Činčurák za svoju kritiku armády a jej fungovania veľký problém. Mach nebol až taký kritický a jeho text je ozajstným denníkom. Je teda viac skratkovitý. Pôvodne ho písal prevažne v nemčine a až neskôr ho sám preložil do slovenčiny. Ale už dosť odbočiek.

Vráťme sa teda na začiatok vojny a nečudujte sa, že v tejto fáze sa budem venovať najmä Činčurákovi, ktorý bol nasadený do boja proti Srbom. Muselo to byť pre neho ťažké, pretože, hoci Slovák, narodil sa na Dolnej zemi v Srbsku. Išiel teda vlastne do boja proti vlastným. Proti Srbom sa na začiatku vojny viedla tvrdá propaganda a šírila nenávisť. Mnohí vojaci rakúsko-uhorskej armády civilistov na srbskom území šikanovali a pri každej príležitosti ich napádali a obviňovali z rôznych skutkov. Činčurák toto na viacerých miestach zaznamenal. Na druhej strane treba povedať, že v tomto ani on nebol „čistý ako ľalia“, tiež mal predsudky voči niektorým národnostiam (najmä Maďarom, Nemcom a čiastočne aj Židom).

Prvé skúsenosti mal Činčurák sprostredkované: „Rozprával mi o udalostiach v Sarajeve, o zavraždení následníka trónu a jeho manželke a o prenasledovaní Srbov prebývajúcich v Bosne. Hovoril, že za celé tri dni bolo násilné rabovanie a mordovanie Srbov. Jednému Srbovi, ktorý bol Nazarén, čo sa vôbec nemiešal do politiky, urobili škody na polmilióna korún. Muslimani, Turci a rimokatolíci tiahli ulicami a vraždili mužov, ženy a deti. Na štvrtý deň, keď bol vyhlásený rovnostejný súd, tak prestala vražda. To samé sa bolo dialo aj v Záhrebe, v hlavnom meste Horvacka. Všade po Horvacku, Slavoniji, Bačke a Banáte boli Srbi prenasledovaní a rabovaní. Nápisy cyrilikou tlačené boli zničené a beda tomu, kto sa opovážil povedať, že je Srb. Na svoje vlastné oči som videl a počul v Záhrebe na ulici, spytoval sa rozlobený učeň druhého, čo je, no ten nechcel sa priznať, tak odpovedal: ‚Ja som pravoslávny Hrvat!‘ Nábožnosť mohol si podržať, len národnosť zaprieť.“

Ďalšie už napísal z vlastných skúseností: „Na ulici stáli dve srbské ženy a jeden starý Srb. Jeden dôstojník sa ho pýta: ‚Kade šlo srbské vojsko?‘ Srb poklonil sa hlbo­ko a hovoril: ‚Neznam, gospodine, kuda je vojska odišla, tu su bili, ali di su sad neznam.‘ ‚Neznáš?‘ skríkol naňho dôstojník, zahrešil škaredo a vytiahol z pošvy levarku a prásk do Srba. Srb sa hneď mŕtvy zvalil na zem, ženy do kriku a dôstojník jazdil ďalej za jeho vozy.“

Civilné obyvateľstvo však trpelo všade. Lebo, povedzme si na rovinu, ak chlapi, ktorí doma museli čušať, dostali do ruky zbraň a získali navrch nad domácim obyvateľstvom – tak sa na nich vybíjali. Nezriedka aj posilnený alkoholom. Lebo čo budete robiť na situácii, keď ste ďaleko od domu a všade okolo seba vidíte smrť?

„Vedľa cesty stál dom, sem sa zbiehali vojaci, idem sa podívať, čo tam robia. Tam dve kade hnilých sliviek, boli pripravení páliť pálené. Vojaci začierali šálkami a jedli, daktorí si aj do kapies brali, aby mali na cestu.“

To sa potom aj veselšie rabovalo: „Jamina bola plná vojakov, bo bolo mimo trainov, iné oddelenia a moc robotníkov, ktorí robili drevenú cestu z Jamini do Morovići a to boli samí Maďari, tí sa tu založili a robili, čo sami chceli, násilne brali hydinu, videl som na svoje oči, kde jeden zugsfürer chytil kohúta, keď stará slabá žena na neho doliehala, aby jej zaplatil, vybral šabľu a chcel ju preklať, dobehla ku mne, že vraj čo bude robiť, kde ho má ísť žalovať. ‚Nikde starenko, musíte byť ticho, bo ste pravoslávna, tak vám by mohli ešte horšie urobiť. ‘ Tu sme sa boli ubytovali u jednej bezdetnej ženy, ktorej tiež muž bol narukoval ku vojsku.“

Aždaj aj stačí.

Oboje zápiskov sme teraz vydali v malom náklade, napríklad tu a tu. Nájdete ich aj spolu za lepšiu cenu a pre niekoľko najrýchlejších sme nachystali tri knihy za cenu dvoch. Tou treťou knihou sú Činčurákove Jarné kvety, ktorá vám dá nahliadnuť do sveta Samuela Činčuráka mimo armády.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Druhý blackout nebude

Našťastie už vieme, že premiér len klame a blúzni.


Už ste čítali?