Maďar naštval Rusa, Slovák na to doplatil

Autor: Mišo Šesták | 27.2.2020 o 8:27 | Karma článku: 10,51 | Prečítané:  9376x

Hneď, ako do cirkvi vkročil, začal účty maďarsky viesť a svojou prepiatosťou i na seba i na celú obec Uderinú v maďarskej revolúcii strhol osudnú katastrofu.

Málo sa vie o tom, že jedným z trpkých plodov revolúcie v rokoch 1848/49 bolo vypálenie a úplné zničenie Lučenca. Ešte menej sa vie o tom, že Lučenec nebola jediná obec Novohradu, ktorá v auguste 1849 pocítila ohnivú pomstu ruskej armády ako odvetu za vyčíňanie a podporu geríl, nepravidelných vojenských jednotiek, bojujúcich za nezávislosť Uhorska od rakúskeho cisára. Tou druhou obcou bola Uderiná, malá obec kúsok od hlavnej cesty medzi Zvolenom a Lučencom, dnes patriaca pod Lovinobaňu.

So Slovákmi a ich národným sebauvedomením to bolo v polovici 19. storočia rôzne. Keď to zjednoduším, jedna časť sa už snažila o uznanie Slovákov ako suverénneho národa, títo boli na strane cisára a ruskej armády, od ktorých si pre seba sľubovali väčšia národnostné práva. Iná časť sa cítila súčasťou Uhorska a bojovala na strane Maďarov proti rakúskemu cisárovi a jeho spojencom. Medzi nimi boli aj takí, ktorí sa nechali pomaďarčiť a aktívne pomaďarčovali ďalších Slovákov. Napríklad Samuel Lörinčík, ktorý prišiel na faru v Lovinobani (pod ňu patrila ako dcérocirkev aj Uderiná) v roku 1845: „Hneď, ako do cirkvi vkročil, začal účty maďarsky viesť a svojou prepiatosťou i na seba i na celú obec Uderinú v maďarskej revolúcii strhol osudnú katastrofu.“

Tieto slová zapísal Július Bodnár, opierajúc sa o spomienky Jozefa Vitáliša, v polovici 19. storočia lovinobanského učiteľa a teda blízkeho Lörinčíkovho spolupracovníka. Tento a ďalšie citáty Júliusa Bodnára čerpám z jeho príspevku v Sborníku Matice slovenskej zo začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia s názvom Uderiná, obraz jej minulosti a prítomnosti. O Lörinčíkovi ďalej píše: „V revolúcii koššuthovskej Lörinčík na strane Maďarov zriadil divínsku domobraneckú divíziu, ktorej veliteľom bol on sám, a učiteľa Jozefa Vitáliša vymenoval za cvičného dôstojníka. Ako taký mal najužšie styky s guerilami lučenskými, s Ludvikom Ujházym a Repeckým, ktorých úlohou bolo pozorovať a znepokojovať prichádzajúce ruské vojsko.“

Lovinobanský farár sa zviditeľnil aj v polovici apríla 1849: „Dňa 14. apríla 1849 debrecínska vláda maďarská na čele s Kossuthom detronizovala habsburský panovnícky rod. Udalosť takú demonštratívne oslavovali vo všetkých mestách, ale vari nikde nie tak ako v Lučenci, ležiacom na rečovej hranici, čím sa malo účinkovať na slovenské obyvateľstvo, aby nesympatizovalo s Hurbanom a nepridalo sa k nemu. Domy ozdobené boli vencami, vystavili slávobrány, zohnali celé okolie. Maďarsky rečnil Štefan Mészáros, rímskokatolícky kňaz z Vadkertu; slovensky Samuel Lörinčík. Reč svoju (údajne by mala byť uložená v Slovenskom národnom múzeu) Lörinčík dokončil: ‚Buď  Bohu chvála, už nemáme kráľa!‘
Ale Vitáliš zaznačil, že to bola jeho pohrebná reč. V ten deň Lörinčíkovo meno bolo zapísané medzi najčernejšie mená u cisárskej vlády. (...) Lörinčíkova lučenská reč mala taký účinok, že ľud neprestajne vyvolával: ‚Buď Bohu chvála, už nemáme kráľa!‘“

Keď Maďari očakávali príchod ruskej armády generála Grabbeho cez Krivánsku dolinu (medzi obcami Kriváň a Mýtna), dal Repecký domobrancom rozkaz zatarasiť ju. Domobranci boli v doline, gerily po svahoch a úbočiach. Napokon však dolinu opustili bez boja a na druhý deň tam už bol generál Grabbe. Celý deň trvalo jeho armáde, kým odstránila prekážky a mohla pokračovať. Medzitým sa „domáci (rozumej uderianski a lovinobanskí) domobranci sa rozišli, aby ratovali svoje veci a poschovávali si pušky. Väčším dielom uložili ich v záhradnej izbe vo fare, v takrečenej kaplánke, a všetko s utajeným dychom očakávalo príchod Rusov, keď medzitým ľudia cennejšie veci ukrývali si v horách pod Striebornou. (...) V nedeľu na službách Božích bolo veľmi málo ľudí, lebo každý mal prácu s ukrývaním, a ktorí i boli v kostole, na kázeň ani nepočúvali. Na poludnie už sa strhol krik, že Rusi sú tu. Ohromný oblak prachu, ktorý zakryl skoro celú dedinu, dupot koní, hrmot kanónov oznamovali holú skutočnosť. Lörinčík, mysliac si, že Rusi cez obec len tak prejdú, ukryl sa na hustý stromček za stodolou i s Vitálišom. Ale aké bolo ich prekvapenie, keď po záhrade behali už ruskí vojaci, ktorí si ich ani nevšímali, a fara bola už zaujatá za hlavný stan. Chceli konečne ísť do fary, ale tu sa im nepovodilo. V škole to isté. Vo fare bol ubytovaný sám hlavný veliteľ Grabbe. Na druhý deň vysokopostavení dôstojníci prišli na faru, aby  prijali Grabbeho rozkazy. Nezadlho začal sa ďalší pochod – ľahší postupovali na Cinobaňu, kanonieri na Lučenec.“

Lörinčík dal zvonením znamenie gerilám, že už je hlavné ruské vojsko preč. „Tu už potom začala sa práca guerily, ukrytej v uderianskom chotári na vŕšku nad hradskou cestou, na takzvanej Hôrke.“ Na dvoch miestach v chotári Lovinobane a Uderinej napadli menšie oddiely ruskej armády. Druhý útok viedli práve zo spomínanej Hôrky, Rusi ho odrazili:

„V domnení, že to robia Uderanci, lebo dedina leží pri samej tej Hôrke vbok, Rusi vyvŕšili sa na Uderinej. Najsamprv ju poplienili a potom podpálili. Stalo sa to na Premenenie Krista Pána, 6. augusta 1849. Strestanie Lučenca bolo o tri dni neskôr, 9. augusta. Chlapi práve otavu kosili, a keď ich Rusi zazreli krížom cez hradskú cestu s kosami prechádzať, nazdávali sa, že sa stroja na nich. Keď Jánovi Lacovi horniemu, Dukátovie, kozák podpaľoval strechu, Laco viackrát odsotil mu ruku, až keď Rus siahol po puške, skočil skoro do stavänia. Pol dediny ľahlo popolom a ľudia ledva stačili čo oratovať. (...)
Bol to veľký úder pre Uderinú a mnoho rokov prešlo, kým sa z tej rany zotavili, a to všetko mali ľudia čo ďakovať Lörinčíkovi, ktorý sa tak nepríslušne zamiešal do politických udalostí. Lovinobanci utekali síce na pomoc Uderinej, ale boli to vtedy väčšinou slamené strechy a bolo leto, oheň chytal sa ľahko.
Guerilu a či zákernícky spôsob jej boja odsúdil i sám Vitáliš, keď vo svojich pamätiach pripomína, že dva razy dostavila sa guerila do lovinobanského a uderianskeho chotára, ale po obidva razy viac škody narobila, než osohu; od Rusov trpeli potom nevinní. Pravda, odniesol to i Lučenec, hlavné hniezdo maďarskej guerily.“

Ako dopadol samotný Lörinčík?

Grabbe neskôr dostal rozkaz vrátiť sa Krivánskou dolinou späť do banských miest. Vtedy sa na dva dni zastavil aj na lovinobanskej fare u Lörinčíka. Počas jeho pobytu tu, sa Grabbe dozvedel, že rakúske veliteľstvo ho žiada, aby „Lörinčíka ako človeka, ktorý schvaľoval detronizáciu habsburského rodu, dal chytiť a vydal ho rakúskemu vojenskému súdu. Grabbe odpísal, že prišiel bojovať s armádou a nie s jednotlivci. Neskôr i sám Grabbe povedal to, čo adjutant, Lörinčíkovi, a medzi iným mu riekol: ‚Človeče boží, daj pozor na seba, lebo mám moc ťa zajať. Pokiaľ si v mojich rukách, nestane sa ti nič. Ale my odídeme, rakúsky vojenský súd hneď započne svoje účinkovanie a s najväčšou prísnosťou vykoná potrestanie inskribovaných osôb.‘ (...) Od tej chvíle Lörinčík bol úplne zlomený a náramná melanchólia ho opanovala, lebo vedel, ak sa dostane pred rakúsky vojenský súd, že potupná smrť ho neminie. A preto odhodlal sa dobrovoľne ukrátiť si život.“ Zomrel po užití jedu 17. septembra 1849. Ako píše Július Bodnár: „Tak skončil človek, ktorý je príkladom, čo robili už v rokoch 1848 a 1849 maďarizmom otrávení synovia slovenských materí.“

Ak sa o pôsobení geríl, ruskej armády generála Grabbeho či vypálení Lučenca chcete dozvedieť viac, siahnite po tejto knižke, je to zaujímavá a málo známa kapitola slovenských dejín. Lovinobaňa (čiastočne je tam zahrnutá aj Uderiná a, samozrejme, aj tento príbeh) je zas veľmi pekne spracovaná v tomto diele.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Po víchrici nech súdnictvo rozmetá orkán

Peklo je prázdne a všetci diabli sú tu.


Už ste čítali?