reklama

Ako Srbi Rakúšanov hnali...

Nevedeli sme, čo je horšie, či dusiť sa v blate a či utekať. Keď čím ďalej voda sa väčšmi rozvodnila, pustili sme sa utekať, Srbi zbadali, začali do nás šrapnely, čo voda nezadlávila, to spálili šrapnely.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď došlo 28. júna 1914 k vražde arcivojvodu Františka Ferdinanda, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. Počítalo s tým, že Srbsko rýchlo porazia a vojakov budú môcť presunúť na iné fronty. Časť politikov sa dokonca domnievala, že tento konflikt ostane izolovaný a k vojne s Ruskom nedôjde. Vojenské velenie si zase myslelo, že Srbsko porazia skôr, ako Rusko stihne zasiahnuť. Jedni aj druhí sa však fatálne mýlili. Ako to vo vojne medzi Srbskom a Rakúsko-Uhorskom vyzeralo? Citovať budem autentické zápisky Samuela Činčuráka, ktorý sa na tomto fronte niekoľko mesiacov pohyboval v zásobovacej kolóne a tiež vojenského historika Pavla Mičianika, ktorý napísal úvod k prvému vydaniu týchto zápiskov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najprv Pavel Mičianik: „Rakúsko-Uhorsko sa sústredilo najmä na rýchle zničenie Srbska. Tohto protivníka však podcenilo. Srbská armáda už na začiatku 20. storočia nebola len biedne vycvičenou milíciou. Bola to moderná pravidelná armáda s profesionálnym dôstojníckym zborom a vycvičenými záložníkmi, ktorí absolvovali dvojročnú povinnú vojenskú službu. Srbská armáda mala navyše čerstvé bojové skúsenosti z rokov 1912 – 1913, keď najprv porazila Turecko a následne aj Bulharsko. Srbské velenie poznalo dôležitosť a efektivitu ťažkého delostrelectva, zákopov i partizánskej vojny (partizáni operovali v Macedónsku proti Turkom). Srbi na druhej strane v týchto vojnách stratili asi 91 000 mužov (36 000 mŕtvych a 55 000 vážne zranených) a množstvo vojnového materiálu i munície. Preto v máji 1914 rozbehli desaťročný program na prebudovanie armády. Napríklad pušky (väčšinou nemecké Mauser) boli k dispozícii len pre mierovú armádu v počte 180 000 mužov. Guľometov bol taký nedostatok, že ani každý prápor nemohol dostať aspoň jeden kus! Rusko preto po začatí vojny dodalo Srbsku 150 000 pušiek a Francúzsko 272 poľných diel kalibru 75 mm. Obidve mocnosti za to žiadali od Srbska, aby útočilo.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rád by som upriamil vašu pozornosť na srbské partizánske jednotky. Spomína ich aj Činčurák, pričom používa názov kametadžije (záškodníci): Jedna bieda neprešla a druhá nastala. Prišla správa, že Srbi prešli Drinu a že kdesi našich povozníkov postrieľali a vraj po lesoch sa nachodia „kametadžije“, ktorí prepa­dávajú povozníkov. Náš stotník, ktorý bol štyroch ettapenzugov, rozkázal, že musí sem i ta chodiť patrola, jedna jednou stranou a druhá druhou. Každá patrola mala šesť voja­kov a jedného poddôstojníka. Mimo toho musela varta byť pri vozoch a všade pri búd­kach, kde páni dôstojníci spali, každé dve hodiny prišlo držať vartu, vojaci na to zlorečili, no i sám som sa na to hneval, že také hlúposti vystrájali. Človek musel mlčať, bo za každú maličkosť vyhrážka so smrťou.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa jeho spomienok mali rakúsko-uhorskí vojaci zo srbských partizánov rešpekt: „Boli nás naplašeli, že ženy z povál na treňákov strieľajú, tak ako náhle čo šuchlo, hneď strieľal, nehľadiac ani kde. Poranil pár furmanov a jednoho celkom zabil, no vina prišla na srbské ženy. Keď sme prešli Šabac, naraz začali z jedného kopca Srbi do nás šrapnelmi páliť, to bolo zmätku, plné zákopy vozov, ten tam volá o pomoc a druhý inde. Jedného voz privalil, druhým kone ušli, iný zase opilý nevládze na nohách stáť. Keď sme stihli ku Sáve, veľmi málo nás zostálo.“

Niekedy to doviedli až do extrému: „Cestou sme stretali tu i tam, že hnali naši vojaci srbských sedliakov, ženy i malé deti, že vraj sú „kametadžije“, čo strieľajú na naše vojsko. Pri pohľade na nich nemohol som tomu veriť, bo hnali i jed­nu krivú ženu a tá mala na rukách malé dieťa a k tomu medzi nimi boli i 11 – 12-ročné i menšie deti, mali ich poviazané na provázku: maďarskí vojaci s veľkou pýchou s napriah­nutými bodákmi hnali ich, zlorečiac im cestou. Naši trainvojáci vykrikovali na nich špinavé slová, nehľadiac, že sú tam malé deti.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na srbskom fronte nebolo mnoho Slovákov, bojovali tu skôr iné národnosti. Samuel Činčurák, rodák z Pivnice v dnešnom Srbsku, však narukoval do Záhrebu už koncom júla a odtiaľ šiel rovno do srbského ťaženia. Opäť dám slovo Pavlovi Mičianikovi: „Vojna sa začala presne mesiac po atentáte na Františka Ferdinanda. Srbi 28. júla 1914 zničili všetky mosty cez rieky Sáva a Dunaj. Na druhý deň začalo rakúsko-uhorské delostrelectvo ostreľovať Belehrad a ďalšie ciele na opačnom brehu rieky. To boli prvé výstrely prvej svetovej vojny. ... Rakúske velenie sa rozhodlo pre priamy útok na Belehrad od západu, ktorý v prípade úspechu otváral cesty do vnútrozemia Srbska. ... Rakúsko-uhorské vojská začali útok 12. augusta 1914, s 15 a pol pešími divíziami, 15 brigádami, ôsmymi samostatnými plukmi pechoty a jednou jazdeckou divíziou. Delostreleckú podporu zabezpečovalo 744 diel. Srbské sily rozložené pred Kragujevacom sa účinne bránili proti 5. armáde i častiam 2. armády, pričom výborne využívali zložitý terén. Pomáhala im aj zlá koordinácia v postupe rakúsko-uhorských armád, ktorú poľný zbrojmajster Potiorek jednoducho nezvládol. Časový rozdiel medzi útokom 5. armády na Valjevo a útokom 6. armády cez dolný tok rieky Drina bol až šesť dní! Útok sa začal, hoci vojská ešte neboli úplne sústredené. Napríklad 5. armáda nemala k dispozícii prostriedky na prekonanie divokej rieky Driny. Jej veliteľ preto navrhoval odložiť útok o dva dni. Armáda ju napokon prekonala až o tri dni.“

Prechod cez Drinu
Prechod cez Drinu 

O útoku na Drine píše zaujímavo, hoci v podstate zaznamenal len zážitky svojho spolubojovníka, aj Samuel Činčurák: Boli sme sa dotiahli ku Drine, tam sme si zákopy nakopali, bo 18. mali sme napadnúť Srbov, lenže 15. na noc nenadále rozliala sa Drina, tak tisíce zem zasypala, jeden druhého ratoval, ťahal spod zeme, no ale aj to bolo zle, bo ako sa ktorý ukázal, bol aj synom smrti. Nevedeli sme, čo je horšie, či dusiť sa v blate a či utekať. Keď čím ďalej voda sa väčšmi rozvodnila, pustili sme sa utekať, Srbi zbadali, začali do nás šrapnely, čo voda nezadlávila, to spálili šrapnely. Celý deň tam zranení ležali, volali o pomoc, no nikto sa nesmel ku nim priblížiť. Dobre že minulú noc bola hmla, daktorí sa osmelili, šli do zákopov, viazali povrazy o nohy, a tak vyťahovali a niečo mohli z nich zachrániť. Dnes ráno boli Srbi prešli Drinu a zase naša artilerija všetkých pobila, že sa málo vrátili do Srbska.“

Most cez Drinu
Most cez Drinu 

Rakúsko-uhorskej armáde sa naďalej nedarilo, píše Pavel Mičianik: „Obidve rakúsko-uhorské armády zaútočili z pozícií vzdialených od seba 100 km a postupovali horským terénom s nedostatkom komunikácií. Velenie srbskej armády správne predpokladalo, že hlavný útok vedie 5. armáda na Valjevo. Na západ proti tejto armáde sa preto presunuli srbská 2. a 3. armáda, aby sa pokúsili udrieť jej do boku. Srbská protiofenzíva proti rakúsko-uhorskej 5. armáde sa začala 16. augusta 1914. Nočný útok rakúsko-uhorské jednotky prekvapil. Srbi v bitke o Čiernu horu 16. – 19. augusta prelomili rakúsko-uhorské línie. V nočnom boji zblízka srbskí vojaci preukázali svoju morálnu prevahu nad protivníkom a skúsenosti v boji v horskom teréne. Rakúsko-uhorská armáda sa dostala pod tlak dvoch srbských armád a musela čeliť aj útokom partizánov. VIII. armádny zbor 5. armády ustúpil v noci na 16. augusta späť cez Drinu, pričom jedna divízia prišla o tretinu mužstva. Armáda sa takmer dostala do obkľúčenia a celkom stratila vyše 20 000 mužov. Rakúske velenie prekvapila zúrivosť srbských útokov i nepriateľský postoj miestneho obyvateľstva. (Tu si dovolím malú odbočku – za ten nepriateľskí postoj domácich si rakúsko-uhorská armáda mohla aj sama, niečo je naznačené v Činčurákových zápiskoch vyššie a o ďalších prípadoch ich správania k civilom som písal minule.) Od 20. augusta sa útvary 2. armády začali presúvať do Haliče, takže aj spočiatku úspešný postup rakúsko-uhorskej 6. armády bol zastavený. Aj táto armáda bola srbskými protiútokmi zatlačená späť. Oskar Potiorek nariadil všeobecný ústup, takže do 24. augusta sa útvary 5. armády stiahli zo srbského územia. Srbi stratili 17 000 mužov, rakúsko-uhorské vojská takmer 24 000, z toho 4500 skončilo v srbskom zajatí. Rakúsko-uhorský útok skrachoval, no srbské vojská nezabránili ústupu rakúsko-uhorskej armády. Srbsku pomohli aj ruské útoky pri Tannenbergu a Varšave, ktoré uvoľnili nemecký tlak na Francúzsko a rakúsko-uhorský tlak na Srbsko. Rusko i Francúzsko však žiadali, aby Srbsko pokračovalo v útoku na územie Rakúsko-Uhorska a donútilo tak nepriateľa stiahnuť vojská z haličského frontu. Dňa 6. septembra 1914 srbská 1. armáda prekročila rieku Sávu v smere Srem – Belehrad a 2. armáda zaútočila na Mitrovicu. Srbské vojská obsadili Belehrad a v Bosne postúpili len na vzdialenosť necelých 30 km od Sarajeva. Povstanie proti nadvláde Viedne, ktoré očakávali, sa však nekonalo. Srbskú armádu navyše oslabili dezercie a nedostatok munície. O dva dni prešla rakúska 5. armáda urýchlene a bez delostreleckej prípravy do protiútoku. Protiútok neuspel, ale XVI. zbor 6. armády prekonal s malými stratami Drinu a udrel na krídlo srbskej 3. armády. Srbi museli prisunúť posily a ich ofenzíva na Vysegrád tak skončila. Tvrdé boje pokračovali v priebehu celého septembra až do konca októbra 1914. Srbské vojská vyprázdnili dobyté územie a ustúpili za Drinu. Napriek tomu to bolo pre Srbsko víťazstvo. Rozvrátili plány rakúsko-uhorského generálneho štábu na rýchlu porážku Srbska a na jeseň 1914 prinútili rakúsko-uhorskú armádu prejsť do obrany.“

Na záver pridám ešte jednu príhodu Samuela Činčuráka: Jedného dňa rozprávala domáca, že jej rozprával v Pančave jej priateľ, že keď boli Srbi prešli Dunaj, ako zachránil jeden stotník svoju stotinu. Keď sa Srbi blížili, volali: ‚Ste bra­tia Srbi?‘ Kapitán, keď videl, že je zle, bárs bol Maďarom, rozkázal, aby volali: ‚My sme Srbi!‘ To keď počuli Srbáci, obrátili sa druhou stranou a on mohol ujsť s jeho chlapmi.“

Nuž, treba sa vedieť vynájsť.

Ak sa vám blog páčil, obzrite sa po druhom vydaní zápiskov Samuela Činčuráka. Nájdete ich tu. Už som o nich písal, zaoberal som sa napríklad jeho pohľadom na alkoholizmus v armáde, tým, ako vojaci riešili potrebu sexu či utrpením koní - všetky články o Činčurákovi sú tu. Okrem toho sa nám podarilo vydať zápisky aj ďalšieho slovenského vojaka, Jozefa Macha, tomu sa budem venovať, keď sa dopracujem na ruský front, pretože on odišiel na front až v roku 1917 - čo sa však týka ruského a talianskeho frontu, je tam s Činčurákom mnoho styčných bodov. Obe knihy nájdete aj spolu za lepšiu cenu a pre niekoľko najrýchlejších sme nachystali tri knihy za cenu dvoch (dnes a zajtra ešte s výraznou zľavou). Tou treťou knihou sú Činčurákove Jarné kvety, ktorá vám dá nahliadnuť do sveta Samuela Činčuráka mimo armády.

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu