Zážitky kapitalistických montérov v Utekáči za socializmu

Autor: Mišo Šesták | 30.4.2020 o 8:27 | (upravené 30.4.2020 o 17:13) Karma článku: 10,80 | Prečítané:  10564x

Japoncov v roku 1974 šokoval parný rušeň. Keď si ho fotili, mali opletačky s verejnou bezpečnosťou. Angličana rozzúril futbalový výsledok. Whisky nahradil českou mysliveckou...

Keď sa v Utekáči dáte do reči s kýmkoľvek z domácich, je len otázkou času, kedy príde reč na skláreň. Nie je to nič prekvapujúce, oveľa ľahšie tu nájdete rodinu, ktorá bola so sklárňou spojená štyri, päť či viac generácií, ako takú, ktorá by s fabrikou nemala nič spoločné. Celý život sa tu bezmála dve storočia točil len okolo sklárne, bola srdcom obce. To, že zanedlho po revolúcii srdce dotĺklo a dnes je z neho len ruina bez nádeje na znovu oživenie sklárskej výroby, domácich bolí. Nemôžeme sa im diviť. Zažili slávne časy, boli obdobia, keď ich fabrika ťahala dopredu, keď boli vďaka nej ďaleko pred ostatnými obcami v okolí (Z modernej osady hladová dolina). Boli aj časy slabšie, keď pece vychladli, ale vždy si vedeli poradiť.

Je teda logické, že v cykle kníh, ktoré sme o Utekáči nachystali, je jedna celá venovaná práve sklárni a to od jej začiatkov až takmer do úplného konca. Najväčšiu časť tvorí opis prevádzok sklárne zhruba v období rokov 1950 – 1990. Autor, Dušan Kubinec, to zobral naozaj od srdca. Popri opise technologických výrobných postupov a zariadení, nezabúda ani na ľudskú stránku a zmieňuje mnohé zaujímavosti a príhody z každodenného života sklárne.

Za socializmu závod v Utekáči prosperoval, jeho výrobky sa predávali na západ. Nečudo, že prichádzali aj investície, boli tu namontované najnovšie japonské či anglické zariadenia. Keďže sa jednalo o veľmi komplexné linky, chodili ich sem zo zahraničia montovať pracovníci výrobcov. Poďme sa pozrieť na to, aký bol stret japonských a anglických montérov s realitou socialistického Československa pod dohľadom komunistickej strany.

Zmeny odštartoval požiar (1971)
Pred pár dňami (19. apríla) uplynulo 49 rokov od najväčšieho požiaru v histórii utekáčskej sklárne (Keď obec ničí požiar za požiarom). Zlým pracovným postupom pri oprave strechy na termoskárni pracovníkmi Termostavu Bratislava došlo k zapáleniu skladových zásob obalového papiera na prvom poschodí cez otvorené okno pod drevenou strechou. Oheň v priebehu necelej hodiny zničil celú nadstavbu termoskárne, vrátane strechy a skladovaného materiálu a kompletné technologické zariadenie, ktoré sa na poschodí nachádzalo. Včasným príchodom profesionálnych hasičov z Hnúšte-Likiera a dobrovoľného zboru požiarnej ochrany sklárne, ale aj z Kokavy nad Rimavicou, sa požiar podarilo lokalizovať a zabrániť zhoreniu ďalších častí sklárne. Hasiaca voda prerušila aj výrobu v prízemí termoskárne.
Počiatočnú beznádej sa podarilo do dvoch týždňov zlikvidovať a technológiu termoskárne na prízemí provizórne zostaviť tak, že výroba termoskových vložiek bola v máji 1971 obnovená v predchádzajúcom rozsahu. Strechu nahradila po celej ploche zhoreniska čierna plastová fólia. Vznikol aj provizórny drevený prechod do montážneho oddelenia termosiek.

Provizórium je provizórium, a tak sa hneď začalo premýšľať nad obnovou termoskárne s novou koncepciou výroby. Jej súčasťou mal byť aj japonský stroj na výrobu surového skla termoskových vložiek LH 12 a spracovateľská linka hotových termoskových vložiek s anglickými strojmi Badalex. Na jar 1972 bola zahájená výroba oceľovej konštrukcie novej termoskárne a od dve roky neskôr sa mohlo začať s montážou nového zariadenia.

Japonci (1974)
Ako píše Dušan Kubinec, montáž a spustenie prevádzky celého komplexu nového zariadenia (vaňa Unitmelter 12 a stroj LH 12) znamenalo po kritických rokoch, spôsobených požiarom a následne zníženou produkciou výroby termosiek, veľké zvýšenie sebavedomia zamestnancov na všetkých stupňoch výroby a riadenia.

Stroj LH 12 bol dodaný v marci 1974 v 32 očíslovaných debnách na niekoľkých vagónoch. Hlavná debna s číslom 1 vážila 18 ton. Kvôli viac ako štvormetrovej šírke musela byť do Utekáča z poľského prístavu Gdyňa dovezená ostravskou firmou špecializovanou na nadrozmerné náklady. Po príchode dodávky prišli stav montážnej pripravenosti celého komplexu prekontrolovať vedúci európskeho zastúpenia japonskej firmy ITOH z výrobného závodu v meste Otsu, páni Murakava a Joshida. Osobne detailne prekontrolovali všetky technické podmienky a potvrdili spustenie montáže. Kontrolou preverili aj ubytovacie a stravovacie podmienky na internáte sklárne. Tu mali byť ubytovaní ich špecialisti a montéri. Prví dvaja montéri pristúpili k montáži 2. apríla 1974 s rozpisom a harmonogramom na konečné teplé skúšky za 72 dní. Boli to vedúci Joshinori Araya a šéfmontér Hideharu Suzuki.

Debny sa mohli otvárať len za prítomnosti japonských montérov (v 31 debnách boli súčasti stroja LH 12, v poslednej osobné veci montérov – pracovné oblečenie, biele pracovné rukavice, montážne náradie a rôzne pomôcky, výkresová dokumentáciu, japonské potravinové špeciality a ryža). Všetky debny boli v uzavretej miestnosti, kam mali okrem Japoncov prístup len dvaja domáci pracovníci.

A aký bol stret pedantných japonských montérov so socialistickou realitou? Japonci neznášali predovšetkým slovo zajtra. Keď potrebovali nejakú činnosť alebo materiál či súčiastku, tak okamžite. Skláreň nebola svojím technicko-výrobným vybavením pripravená na všetko podľa ich predstáv, niektoré materiály neboli skladom. Museli sa nakupovať u vzdialených dodávateľov, kovy napríklad vo Ferone Žilina, čo vyžadovalo určitý čas.

Preskočme problémy, ktoré montáž sprevádzali. Chvíľu dokonca hrozilo, že práce nebude možné dokončiť a Japonci na čas odídu domov. Našťastie pre skláreň sa všetko podarilo odstrániť, montáž sa akurát predĺžila z plánovaných 72 na reálnych 76 dní. Po montáži nasledovali skúšky, kde sa vystriedal celý sortiment termoskových polotovarov a dvojtýždňové zaškolenie sklárov a zoraďovačov.

Pri odchode posledných japonských technikov došlo k úprimnej a kamarátskej rozlúčke, pretože za obdobie ich pobytu mnohí navštívili v čase voľna sklárske rodiny, zžili sa a pochopili vzájomne svoju odlišnú mentalitu. Vedenie sklárne pre nich vo voľných dňoch zabezpečilo niekoľko zájazdov do okolitých miest, jaskýň či hôr. V mnohých prípadoch nás naučili väčšej presnosti, zodpovednosti a dochvíľnosti v práci.

Montáž prvého stroja sa vykonávala v roku tvrdej politickej konsolidácie (normalizácie) a pobyt japonských technikov bol prísne sledovaný okresnou správou cudzineckej polície. Stalo sa, že prví dvaja v čase voľna zaznamenali, že na Utekáč pravidelne jazdí osobný vlak s parným rušňom. To bola pre nich rarita, a tak sa jednu nedeľu vybrali na turistiku pod Kokavu nad Rimavicou, a tam si ho na zastávke Liešnica fotografovali. Nejaký iniciatívny občan to zaznamenal a nahlásil na verejnú bezpečnosť. Investor bol už v pondelok predvolaný do Lučenca, aby bol v tejto veci vyšetrovaný. Orgány to nakoniec pochopili, ale oddelenie vtedajších zvláštnych úloh muselo každé opustenie Utekáča hlásiť aj s cieľom, kam majú namierené.

Angličania (1975)
Základ linky Badalex tvorili tri stroje dodané na jar 1975. Stroje montovali zamestnanci údržby sklárne a ďalšie slovenské organizácie za dozoru dvoch pracovníkov Badalexu. Nezabudnuteľný bol šéfmontér George Jefferson, značne namyslený a arogantný Angličan. Svojím prístupom sa podstatne líšil od slušných japonských technikov, ktorí montovali stroj LH 12. Dokonca spochybňoval potrebu vykonať garančné skúšky dodaného komplexu, podľa platnej zmluvy uzavretej spoločnosťou PZO Strojimport Praha. Zistilo sa, že napriek tomu, že do Anglicka bolo dodané značné množstvo surového skla na skúšky strojov v podmienkach výrobcu, tieto neboli vykonané. Sám potvrdil, že stroje boli expedované bez potrebnej tepelnej skúšky. Uvedená firma bola strojárska, bez praxe spracovávania skla. Preto sa prevzatie uskutočnilo za prítomnosti pracovníkov PZO Strojimport s čiastočným znížením konečnej kúpnej ceny zariadenia.

Počas pobytu Georga Jeffersona prišlo k jednej kurióznej situácii v súvislosti s futbalovým zápasom Československa a Anglicka. Pre hustú hmlu musel byť futbalový zápas na Tehelnom poli v Bratislave prerušený a nakoniec zrušený za stavu 0:0. Náhradné stretnutie bolo o dva dni, hostia prehrali 3:0. Keď na druhý deň prišiel šéfmontér na pracovisko, na niektorých miestach našiel tento výsledok zapísaný kriedou. Toto považoval za výsmech, od zlosti rozbil pripravený vozík so sklom a z pracoviska na ten deň odišiel. Nespokojnosť počas pobytu vyjadroval aj nad tým, že v miestnych potravinách a krčme nebola k dispozícii anglická whisky, ale nakoniec mu zachutila česká myslivecká. Bolo to s ním zložité.

Všetky ukážky sú z knihy Utekáč na dobových fotografiách: Skláreň Clara. Tá mala byť pôvodne predstavená na dňoch obce na konci mája, ale keďže sa situácia vyvinula, ako sa vyvinula, rozhodli sme sa, že dňom vydania knihy bude symbolicky 1. máj. Tento deň bol pre Utekáčanov dôležitý už od prvej republiky (Ako na 1. mája robotníci panský koč do potoka prevrátili). Kniha ako taká je dostupná najmä v Utekáči, na internete je len pár kusov na tomto jedinom mieste, ešte chvíľu za uvádzaciu cenu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Spieval antisemitské texty a vystupoval v Paneláku. Rogel čakal na zatknutie 30 rokov

Polícia zadržala v akcii Šašovia deväť ľudí za extrémizmus.

Dobré ráno

Dobré ráno: Bielorusko zostáva diktatúrou. Čaká ho majdanizácia?

Lukašenko Bielorusku vládne 26 rokov.


Už ste čítali?