reklama

Maďarské obce sú špinavé

Všeobecne som zistil, že slovenské obce sú čisté a aj domy, ale obce a domy maďarské, rumunské alebo haličské sú špinavé.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Nášmu občianskemu združeniu sa, za pomoci aj ďalších subjektov, podarilo asi pred mesiacom vydať dve knihy slovenských vojakov z prvej svetovej vojny. Ide o zápisky Samuela Činčurákadenník Jozefa Macha. O oboch som už toho popísal dosť, o sexe v armáde, utrpení koní, chľaste a tak. O Činčurákovi viac, o Machovi zatiaľ menej, ale hádam to dobehnem, je z čoho čerpať.

Samuel Činčurák aj Jozef Mach mali mnoho spoločného (obaja boli vzdelaní, ovládali viacero jazykov, mali pevné morálne zásady a tiež sa pohybovali na približne rovnakých miestach v Rusku a Taliansku), ale aj rozdielneho. Činčurák bol o viac ako desať rokov starší, Mach šiel na vojnu ako osemnásťročný. Každý z nich mal teda iné životné skúsenosti, ktoré ovplyvňovali jeho postoje. Mach bol lojálnejší voči rakúsko-uhorskej monarchii a nemal toľko predsudkov voči iným národnostiam. Činčurák naopak podporoval myšlienku Československa a mal mnoho výhrad voči Maďarom a Nemcom a ich vyvyšovaniu sa nad iné národy v armáde. Obaja mali skvelý pozorovací talent a zapisovali si mnoho drobností z bežného života. Niekde som zachytil pojem história každodennosti a ich zápisky, respektíve denník, sú pre mňa akousi esenciou tohto pojmu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pokúsim sa teraz vybrať niekoľko citátov, ktoré hovoria o spolužití jednotlivých národov v rámci rakúsko-uhorskej armády. Nebolo to vždy práve ideálne. Najskôr od Jozefa Macha z obdobia, keď skončil výcvik v Trnave a presunuli ho do kasární v Komárne: „Teda z Trnavy nás viezli celú noc a už na poludnie sme boli v Komárne. Od pešieho pluku č. 72 sme boli prevelení k pešiemu pluku č. 29. Bol to premiestnený peší pluk z Nagy Becskereku z Banátu obývaného Srbmi. Pluk č. 12 Komárňanský si vymenil miesto s plukom č. 29 Freiheer von Laudon. Komárňanské dievčatá ho volali haló regiment. Tam sme boli po celom pluku rozdelení ako inteligentnejší vojaci medzi tých neinteligentnejších vojakov – Srbi, Rumuni, Slováci z Dolnej zeme. Totižto preto nás volali inteligentnejšími, lebo každý z nás ovládal viac rečí, a to slovensky, maďarsky, nemecky a u pluku veliaca reč bola nemecká. Poslali nás sem preto, že tu budeme povýšení a prevezmeme velenie jednotlivých útvarov. Len čo sme prišli, už sme dostali jesť mináž. Bol to veľmi dobrý sékelský guláš – szekely gulyás. Voňalo to po celom Werku č. 5. Vedľa vo Werku č. 4 boli ubytovaní delostrelci. Nastalo ihneď vojenčenie, prvé časy boli strašné, samé cudzie tváre, Srbi a Rumuni – Srbi boli dobrí ľudia, ale Rumuni zlí a špinaví, samá voš a hneď prvú noc sme boli aj my všivaví, len sa tak do spodného prádla vši tiskli.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Jozef Mach pri tejto príležitosti stratil pár slov aj o samotnom meste Komárno: „Aký to rozdiel! V Trnave samá čistota a tu opak – samá špina. Pravda, mesto Komárno bolo plne nabité vojskom. Bolo tam delostrelectvo ľahké a ťažké, rôzne technické a tylové útvary, husári, pešiaci, jágri. Teda aj špiny muselo byť v tom čisto maďarskom mestečku. Všeobecne som zistil, že slovenské obce sú čisté a aj domy, ale obce a domy maďarské, rumunské alebo haličské sú špinavé. Cvičili sme usilovne. Ja som krátku dobu aj v rotnej kancelárii musel pracovať a služobné veci – nemecké vybavovať. Neskôr som bol zadelený ku guľometnej rote do nového festungu Werk I, kde som bol vycvičený k obsluhe guľometu Schwarzlos Muster 7/12. (Mal kaliber 8 mm a hlaveň chladenú vodou. Používali sa doň nábojové pásy s 250 nábojmi.) Bol to ťažký guľomet a hneď som bol povýšený na slobodníka. Konečne som dostal akú-takú hodnosť. Pravdaže som bol pyšný, že som pánom frajtrom – prvý to pán u vojska.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A toto je ďalší styčný bod oboch našich vojakov – Jozef Mach strávil časť času v kanceláriách a teda v bezpečí od frontu, Samuel Činčurák bol zase dôstojníckym sluhom zásobovacej jednotky, pohyboval sa väčšinou za frontom. Ich zaradenie im obom pomohlo prežiť dlhé mesiace na fronte bez ujmy na živote a aj vďaka tomu sa ich zápisky/denník zachovali.

Aj Činčurák často opisoval mestá a obce, cez ktoré prechádzali. V minulom blogu som ho citoval, keď opisoval najlepší dom v jednej haličskej dedine (dnešná Ukrajina), kde domáci mali v dome v kuchyni kravu a v izbe teľa. Takýchto opisov ponúka niekoľko najmä zo Srbska a Ukrajiny, keďže v Taliansku už tak veľmi do kontaktu s domácimi neprichádzali. Teraz jeden opis zo Srbska: „Oblizoval som prsty, no očami behal, chcejúc dobre vidieť, akú majú domácnosť. Naprostred kuchyne bolo ohnisko, nad ohniskom visel kotlík, v ktorom varievajú, pár začadených hrncov. Keď varia, pod kotlík vtiahnu celyho duba, ktorý dverami trčí na dvor, ten sa nerúbe. Keď zhorí to, čo je pod kotlom, potiahnu ho zase pod kotol, a tak pokračuje, pokiaľ celý nezhorí. Kuknul som sa do izby, tam zrovna nebola povala ako aj v kuchyni, všetko od dymu očadené, namiesto postele ležalo na zemi pár starých kobercov, stola nebolo a stolce nepotrebovali a druhé náradie vôbec nebolo. Divil som sa, že tí ľudia môžu tak žiť. Čo som videl, čo varili, bola to mrvená kukurica, fazuľa a podpopelný čisto kukuričný chlieb.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozrime sa aj na to, čo si Činčurák poznačil o niektorých národnostiach v rakúsko-uhorskej armáde a ich spolunažívaní: „Jedného dňa prišiel som do kuchyne pre menáž a tu stála rada, ako to už zväčša zvyklo bývať. Horváti sa vadili na kuchára, prečo tak moc papriky kladie do jedla. Maďari bránili kuchára, že oni tak chcú. Niekedy to napriek spravili, že nahádzali papriky, čo nebolo možno jesť, ani oni sami ho nejedli. I ja bol proti paprike, bo ma v žalúdku žrala.“

Obrázok blogu

Maďarských vojakov často kritizoval za neľudské a necitlivé správanie k civilnému obyvateľstvu. Aj dôstojníci sa povyšovali nad ostatných: „V Czernowke sme sa ubytovali v jednom sedliackom dome, no dlho sme v ňom neboli, prišli maďarskí husári, tak nás jednoducho vyhnali von, že vraj je to ich rajón. Nuž, maďarskí dôstojníci musia mať prístrešie a horvátski nak mrznú vonku na zime. (Činčurák bol dolnozemský Slovák, narodil sa v obci Pivnica v Srbsku - preto slúžl v chorvátskom pluku.) Môj nadporučík, dobrý človek, ustúpil bez toho, že by bol slova povedal, čo nás vyhadzujú. Nuž, múdrejší vždy ustúpi bláznovi, veď kto by sa smel postaviť takému dôstojníkovi, ako bol Fehadnady Gyula Toth od 3. husárskeho pluku? Iste by ho bol hneď na duel pozval a bárs by bol vedel, že prehrá.“

Nelichotivo sa vyjadruje aj o vojakoch nemeckej armády, ktorá bola spojencom Rakúsko-Uhorska: „Ešte toho dňa tí, čo šli na dovolenku, zaviezli sme sa do Krechovic a odtiaľ vlakom sme sa mali viesť domov. Večer pred ôsmou prišiel vlak od Stanislava, na ktorom som sa mal viesť. Vlak zastal, vyliezali sme do vlaku, ale nás dnu nepustili, vo vlaku boli pruskí vojaci, ktorí sa tiež viezli na dovolenku, oni si postlali po laviciach, políhali a nás jednoducho vysácali, takže my v našich vozňoch museli sme sedieť na stupátkoch, ak sme nechceli zostať na nádraží. Bolo mi to veľmi odporné, že Nemci si môžu takých pánov hrať, a to v našej vlasti, za ktorú človek zomiera a čas mrhá na bojišti. Vo Stryji Nemci presadali a my sme sa mohli pohodlnejšie viesť cez Karpaty do Uhorska.“

Obrázok blogu

A ešte jeden príklad: „O dva dni po našom príchode prišli sem nemecké čaty na pomoc, neviem na čo, či nepriateľa poraziť alebo zničiť, čo tamojší obyvatelia mali. Nemecké jazdectvo prišlo do našej blízkosti, naši pekári sa zložili u richtára v jeho veľkej stodole, no keď prišli Nemci, bez milosrdenstva vyhádzali ich von a tam zviedli svoje kone. Hnevali sa pekári, preklínali, no aká pomoc, Nemci sú len Nemci a tí robia, čo sami chcú.“

Najmä pri pobyte na ruskom fronte (v Haliči, dnešná Ukrajina) spomína Činčurák často aj židov, najmä v súvislosti s predajom pálenky vojakom. Ako členovi abstinentského spolku Modrý kríž mu to bolo tiež proti srsti, ale citovať už nejdem, lebo pozerám, že blog je už i tak dlhý. Tiež som si uvedomil, že som vybral samé negatívne citáty. Pravda je, že Činčurák opisuje skôr veci hodné kritiky, ale snáď sa dostanem aj k tomu chváleniu. Nabudúce snáď napíšem aj o Machových zážitkoch v prednej línii, špeciálne sa teším na jeho príhodu o tom, ako na nich Rusi spustili paľbu z guľometov ukrytých na stromoch.

Ako som spomínal v úvode, Činčurákove zápisky aj denník Jozefa Macha sme vydali v malých nákladoch. Zápisky Samuela Činčuráka už v internetových obchodoch nenájdete, pár posledných kusov denníka Jozefa Macha ešte áno, najviac tu.

Ďakujeme za podporu!

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu