Rusi s guľometmi na stromoch šírili smrť

Autor: Mišo Šesták | 7.5.2020 o 8:27 | (upravené 13.5.2020 o 6:44) Karma článku: 10,58 | Prečítané:  9445x

Rusi v tomto boli majstri, boli vyzbrojení ich guľometmi na kolieskach a vedeli ich šikovne umiestniť na stromy. Tým nám zapríčinili veľké straty na ľuďoch. Aj tu sme museli skoro každý strom útokom vziať.

Opäť sa vrátim do tragického obdobia prvej svetovej vojny. Čerpať pri tom budem z rozsiahlych a unikátnych zápiskov Samuela Činčuráka, ale dnes predovšetkým z denníka Jozefa Macha. Oba tieto texty sme pred nedávnom vydali v malom náklade v knižnej podobe. Zdá sa, že sme to trochu podcenili, lebo prešlo len šesť týždňov a blížime sa k tomu, že polovica kníh už bude v rukách čitateľov.

Jozefa Macha sme zatiaľ sledovali len v období predtým, ako sa dostal na front. Vo Viedni, kde študoval, bol odvedený, v Trnave bol na výcviku, neskôr sa cez Bratislavu dostal do Komárna, kde konštatoval, že maďarské obce sú špinavé a tiež ho tu zhnusili nevestince a ich fungovanie. Nuž, bol ešte mladý a neskúsený, to Činčurák v tomto smere zažil oveľa viac. Ako dôstojnícky sluha videl takmer denne ako za dôstojníkmi a poddôstojníkmi z rôznych pohnútok prichádzali ženy, aby s nimi smilnili. Aj on to tvrdo kritizoval. Keby jeho nadriadení vedeli, čo všetko o nich popísal, ktovie, ako by dopadol.

Ale vráťme sa k Jozefovi Machovi. Po odchode z Komárna zamieril v máji 1916 na ruský front: „Dňa 3. mája už sme boli v Rakove, rumunskom okresnom sídle. Tu I. čata išla do Tiszabogánu a my sme išli tým vojenským vlakom do Kőrösmező (Obec Jasiňa neďaleko Kolomyje na dnešnej Ukrajine. Tu sa začínajú osudy Macha a Činčuráka prelínať, obaja sa pohybovali na tých istých miestach), kde sme boli v noci o druhej hodine vyvagónovaní. Tu už sme dorazili do bojového pásma, lebo Rusi neboli od nás ďalej ako 10 až 12 km a na vrchoch zakopaní. Náš vlak musel pred Kőrösmező zhasnúť svetlá, aby sme neboli nápadní, že ide posila vojska. A tak sa aj stalo, že keď nás doviezli do rozstrieľaného Kőrösmező, do rozstrieľanej stanice, bola veľká tma a ticho. Nenápadne sa začalo z vagónov skladať všetko, čo sme si doviezli. Zbadal to nepriateľ Rus a začal delostreleckú paľbu. Samé šrapnely nám ponad hlavy lietali, ja som sa ako neskúsený vojak – nováčik – veľmo zľakol a hybaj pod vagón a nestaral sa o nič. Bolo revu, kriku a hrešenia a ráno som videl, aké to malo účinky. Ako vyzeralo naše okolie, bolo aj ranených, aj mŕtvych, a tu od strachu som zbadal, že mi na hlave skoro vlasy ošediveli. Nie všetky, ale niekoľko vlasov mi skutočne ošedivelo (dovolím si pripomenúť, že Jozef Mach mal vtedy 18 rokov). Hneď ráno sme boli zadelení ako IV. guľometná rota Feldpost No. 642, t. j. číslo vojenskej pošty 642. To znamenalo, že tak sa adresovala naša pošta.

V ďalších dňoch sa ruské útoky opakovali, ďalší opisuje Jozef Mach o tri dni neskôr: „Odpoludnia nepriateľ vzal do delostreleckej paľby železničnú stanicu a mesto Kőrösmező. Musel mať dobrých pozorovateľov na tých vrchoch, lebo skutočne posily stále dochádzali, lebo sme sa chystali na Rusov, aby sme ich vyprášili z nášho územia. A skutočne silno a časté šúsy (strely) nám nad hlavou lietali, jeden granát asi 16 krokov odo mňa explodoval, ale nestalo sa mi ništ, nato som utiekol do lesa, tam sa všetko skrylo. Hlavná ulica v Kőrösmező bola čečinou maskovaná, aby nebolo vidieť na ulici pohyb vojska, kadiaľ sa muselo ísť do predných línií.“

O tom ako mlado Jozef Mach pôsobil (navyše bol aj veľmi nízky) svedčí príhoda z 9. júla 1916: „Veľká prehliadka jeho exelenciou generál-oberstom Kövesom, náš armádny veliteľ VII. armády. Ja som stál ako veliteľ guľometu pred guľometom a prišiel ku mne Köves a povedal mi po nemecky: ‚Tak mladý a už na bojišti.‘ Odpovedal som: ‚Jawohl!‘ Zasalutoval som mu a išiel k ostatným. Generál Köves si myslel, že som išiel dobrovoľne k vojsku, to nie, ale až pri druhom odvode som bol k vojsku vzatý, lenže ja som veľmo mladý vyzeral, ako taký ‚Buby‘ 16- či 17-ročný, a preto sa ma to pýtal. Táto prehliadka znamenala, že skoro pôjdeme do boja, a tak sa aj stalo.“

Desiateho júla sa celý Machov pluk presunul opäť do zákopov pri obci Jasiňa, kde vymenili nemeckých vojakov. O dva dni neskôr si Mach zapísal: „Nepriateľ Rus bol ticho, asi pozoroval, čo sa u nás robí. Mal som dobrý zákop ‚Unterstand‘. My sme sa zamenili s nemeckým 157. plukom. Boli to Nemci zo Schleswig Holsteina. Nepriateľ – Rus – bol od nás na vrchu 1 129 m vysokom, miestami 950, miestami 20 – 30 metrov vzdialený. V ten deň odpoludnia bol mínometný boj.“

Na týchto pozíciách ostali niekoľko dní, keď Rusi začali ustupovať, pohli sa za nimi. To bolo 26. júla 1916: „Skoro ráno pochod cez vrchy, zlá cesta proti mestu Černovicz, hlavné mesto Bukoviny, ktoré Rusi držali dlhé časy v moci, a kde boli dosť silní. Prenocovali sme v celtách vo vrchoch, lebo už iné vojská nás zamenili a prenasledovali prchajúceho nepriateľa – Rusa.“

Na nepriateľa narazili posledný júlový deň, po veľkom a krátkom boji pri obci Majdan donútili Rusov k ústupu. „Mali sme veľa ranených a mŕtvych, lebo nepriateľ si až do rána svoje zákopy pevne držal a až potom sa dal na útek. Boli sme veľmo hladní, nedostali sme celý čas nič jesť, a to preto, lebo trény nemohli za nami prísť, a tak sme po obci rekvirovali, čo sa dalo, najmä syr a chlieb. Keďže boli kde-tu ľudia, väčšinou sa tým ľuďom riadne zaplatilo, lebo peniaze sme mali, keďže sme nemali kde utratiť náš žold.“

Pluk, v ktorom slúžil Jozef Mach, postupoval v prvých augustových dňoch za ustupujúcimi Rusmi k mestu Černovicz. „Dňa 2. augusta pri lese blízko obce Slobodia sme spustili silný oheň z guľometov, čo trvalo do poludnia. Útokom na tieto guľometné hniezda sme Rusov donútili k úteku. Utekali smerom k mestu Černovicz. Ako sme zistili, bola to skupina Rusov, ktorá mala za úlohu kryť útek hlavnej armády. Rusi v tomto boli majstri, boli vyzbrojení ich guľometmi na kolieskach a vedeli ich šikovne umiestniť na stromy. Tým nám zapríčinili veľké straty na ľuďoch. Aj tu sme museli skoro každý strom útokom vziať, lebo to bol lesnatý kraj. Tu sa mi stalo, že som večer zablúdil, nemohol som nájsť náš prápor, bol som unavený a uchýlil som sa k jednej sedliackej rodine, kde som spal. Ráno som našiel blízko náš IV. prápor, kde som dostal od veliteľa dutku.“

Boje pokračovali takmer každý deň, 8. augusta si Mach zaznamenal: „Ráno o ôsmej hodine bol podniknutý útok na vrch 284 m v Pasatul, pri malom colnom domku na rumunsko-rakúskych bukovinských hraniciach, ktorý sa dobyl, lenže s veľkými stratami. Tu sme prišli do jedného lesíka, samé brezy, celý prápor, chystali sme sa k útoku, ale ruská artiléria nás zbadala a ostreľovala celý lesík tak, že to bola hrôza, čo tam zahynulo našich ľudí. Ja som sa ukryl pod strom a, Bohu vďaka, nič sa mi nestalo. Tiež naše delostrelectvo krátko strieľalo. Boli to budapeštianski delostrelci a omylom strieľali do našich radov, bolo treba raketami dať znak, čo sa robí.“

10. augusta opisuje Mach pohreb spolubojovníkov: „Ráno ticho, pri colnom domku som bol na pohrebe padlých kamarátov, ktorých tuná pochovali. Tak ako bol zabitý, bol uložený do hrobu – jamy napochytre vykopanej. Od našej roty padol jeden poddôstojník, starší silný chlap, ktorý deň pred útokom prišiel z obvyklej vojenskej dovolenky a hneď ráno sa zúčastnil s menšími guľometmi útoku v skoré ráno, keď slniečko vychádzalo. Mal ešte všetky vyznamenania, malú a veľkú striebornú medailu obesené na prsiach, keď sa razom zdvihol, aby pozrel na ruské zákopy, dostal guľku do pŕs a bol ihneď mŕtvy. Dostal z ruskej pušky, dobre mierenej, čo bolo jeho osudom a pre nás poučenie, že nemá mať vojak nič na sebe, čo sa blyští, lebo to je dobrým cieľom. Toto bol môj druhý útok na nepriateľa, z ktorého som šťastne vyviazol. Živio – Heil!“

A aby som nezabudol ani na zápisky Samuela Činčuráka, pridám jednu veľmi podobnú príhodu z jeho zápiskov, hoci ju mal len sprostredkovane (a je ešte to srbského frontu): „Vo vlaku boli kanonieri, ktorí šli do Osijeku, jeden z nich, freiter, rozprával, ako sa im viedlo v Srbsku: ‚Keď sme prešli na Sáve do Srbska, Srbové pred nami utekali, takže sme ich skoro ani nevideli. Vo dne sme vždy robili formarš, keď sme niekam prišli, robili sme štelungy, keď sme vykopali, postavili delá, dôstojníci odišli do dediny nocovať a nám rozkázali strieľať. Ja slúžil som pri Festungsartileriji a teraz ma dali ku poľným delám, nerozumel som nič, dôstojníci nás cez noc samých nahali a my ako blázni strieľali do lesa a ktohovie, či tam boli Srbové alebo nie. Keď druhý deň slnce bolo vysoko, dôstojníci prišli k nám, priahaj kone a zase kupredu, pokiaľ sme už stihli do tretej hodiny. Poobede tu zase kopaj a strieľaj, a tak to šlo deň po dni. Dostal som sa s mojím delom do samej fronty medzi pechotu, tu som zažil strachu, bo Srbi veľa nadarmo nestrieľali, máloktorým výstrelom že by netrafili. Jedného dňa začali biť do nás kanónami, bezmála nás nepobili, utekať sme nemohli, ja si ľahol pod rúru môjho dela, že tam budem zachránený, praskne srbský granát a zaryje sa do zeme pred mojím delom. Guľa až mňa podvihla, dobre že nevybúšila, bola by ma zabila. Tu som spoznal, že len Boh môže zachrániť človeka. Jeden z našich chcel sa podívať, kde sú Srbi, druhý mu nedovolil. Aby ho presvedčil, ako je nebezpečne pátrať po nich, položil na bodák čapicu a vyzdvihol zo zákopu. ‚Bzu!‘ zaznelo a zrovna guľka do gombíka na čapici.‘ Kanonieri boli by ešte všeličo rozprávali zo svojich skúseností, lenže sme sa museli v Sabadke rozísť.“

S Jozefom Machom sa rozlúčme zápisom z 12. augusta: „Menili sme zákopy a mali sme veľké straty, lebo Rusi sa tu zastavili, celá ich armáda, a odkázali nám, že keď sa pokúsime ďalej do ich zeme ísť, že nás dobre namlátia, lebo ruský národ už zunovala dlhá vojna a chce mier.“

Ako som spomínal v úvode, Činčurákove zápisky aj denník Jozefa Macha sme vydali v malých nákladoch. Obe knihy nájdete napríklad tu a tu. Nájdete ich aj spolu za lepšiu cenu. Ja si dovolím odporúčať túto kombináciu. Nielen, že je najlacnejšia, ale je tam navyše aj tretia kniha a to Činčurákove Jarné kvety, ktorá vám dá nahliadnuť do sveta Samuela Činčuráka mimo armády. V čom je zádrheľ? K dispozícii je z tejto kombinácie už len 8 alebo 9 kusov posledný kus (maximálne dva).

Zápisky Samuela Činčuráka vyšli aj ako limitovaná 100-kusová edícia faksimile, t. j. presná kópia rukopisu. Raz z toho možno bude zaujímavá zberateľská rarita. Posledné dva kusy hľadajte tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Spieval antisemitské texty a vystupoval v Paneláku. Rogel čakal na zatknutie 30 rokov

Polícia zadržala v akcii Šašovia deväť ľudí za extrémizmus.

Dobré ráno

Dobré ráno: Bielorusko zostáva diktatúrou. Čaká ho majdanizácia?

Lukašenko Bielorusku vládne 26 rokov.


Už ste čítali?