Keď vojak na fronte potrebuje ženu

Autor: Mišo Šesták | 28.5.2020 o 8:27 | (upravené 29.5.2020 o 6:42) Karma článku: 10,44 | Prečítané:  13052x

Pravoslávne ženy a dievčatá neboli tak naklonené k smilstvu ako katolícke, neviem, či preto, že boli strany národností prenasledovaní títo ľudia. Katolíci snáď chceli i tým napomáhať čatám k víťazstvu.

V predošlých dvoch blogoch, ktoré som venoval prvej svetovej vojne, som sa zaoberal bojovými operáciami, ktoré zažil Jozef Mach, a útekmi, ktoré na vlastnej koži zažil Samuel Činčurák. O zápisky oboch slovenských vojakov sa budem opierať aj dnes. Necháme ale vojenské operácie na pokoji a budeme sa sústrediť na činnosť vojakov v čase oddychu.

Predtým ale pár slov k obom našim hlavným hrdinom. Samuel Činčurák odišiel na srbský front v roku 1914 ako 31-ročný, bol už ženatý a mal aj deti. Bol jedným z najaktívnejších členov náboženského spolku Modrého kríža. Jozef Mach odišiel do armády priamo zo školy, na ruský front sa dostal ako 18-ročný. Navyše vyzeral ešte mladší, čomu zrejme napomáhal aj jeho vzrast – mal niečo cez 150 centimetrov. Odlišoval sa aj spôsob ich trávenia voľného času počas pobytu na vojne, aspoň teda do tej miery, ktorá sa dá vytušiť z ich zápiskov a denníka. Činčurák sa vo voľnom čase držal skôr v ústraní, zaoberal sa písaním a Bibliou, Jozef Mach sa snažil skôr zabávať. Bol priamou súčasťou bojových operácií a teda (nech to znie akokoľvek pateticky) v podstate jednou nohou v hrobe. Ani táto hraničná situácia neuhasila jeho túžbu po kontakte s opačným pohlavím. Ako pre mladíka to preňho bolo dôležité a preto si o tom do denníka často písal.

Veľkým plusom je, že ako Činčurák tak aj Mach boli dobrí pozorovatelia a prinášajú viacero zaujímavých postrehov, hoci každý z iného uhla pohľadu. Mach bol sústredený viac na seba, Činčurák skôr vystupuje ako kritik všeobecných pomerov v armáde. K tomu patrilo aj smilstvo, kšeftovanie s vlastným telom (z rôznych pohnútok) a zneužívanie postavenia. Už som o tom písal, napríklad v blogu Muž, ktorý nenávidel neveru, prípadne Ako sa počas prvej svetovej vojny fotili akty. Dajme si ale ukážku aj teraz:

Keď sme prišli k nášmu mlynu, tu nás čakalo dakoľko žien, prišli za svojimi mužmi, jednej ešte dosť mladej žene muž pred dvomi dňami odišiel do nemocnice, voz i kone zostali pri nás. Ona si pýtala, aby jej voz i kone dali domov, feldvébli jej sľúbili, ale ak bude s nimi spať. Žena pristala, oni dva ako psi celú noc ju požívali a na druhý deň nechceli s ňou ani hovoriť, šla domov bez voza. Medzi povozníkmi zlý chýr zostal, každý, kto len trochu mal citu, zapľuval ako ju, že sa dala zviesť, tak feldvéblov, že muži už oba v rokoch, ženatí, a také niečo robiť.

Tu sa žiada povedať, že Samuel Činčurák videl svet pomerne čiernobielo. Buď skutok bol hriechom alebo nebol. Ospravedlnenie nevidel ani v extrémnych životných situáciách a zúfalstve. Navyše mal aj sklon k zovšeobecňovaniu:

Na začiatku vojny vždy som myslel, že vojna ľudí pokorí a že sa budú obracať k Bohu, no sklamal som sa v tom. Tu sa plnilo slovo proroka Izaiáša: „Čím večmej biti bývate, tým sa večmej odvracujete.“ V Jamine som videl hroznú vec,  no po druhých dedinách, kde boli katolíci obyvatelia, bolo to ešte hroznejšie. Pravoslávne ženy a dievčatá neboli tak naklonené k smilstvu ako katolícke, neviem, či preto, že boli strany národností  prenasledovaní títo ľudia. Katolíci snáď chceli i tým napomáhať čatám k víťazstvu.

Znásilňovanie bolo na dennom poriadku. Akýsi vraj sedliak mal tri krásne dcéry a že im kozáci násilie urobili, tak on sa skrze to pomiatol na rozume. Ak si chceli otcovia manželky a dcéry ochrániť, museli si pomôcť, ako sa dalo: V Lančine sme museli nocovať, tu som našiel byt u jedného Žida. Žid rozprával smutné skúsenosti, ktoré zažil, keď sa tam Rusi salašili. Ako ho olúpili o všetko, ako ho chceli usmrtiť na rozličný spôsob. Jeho dcéra musela mužský oblek nosiť, aby jej násilie neurobili. No aby sa našim vojakom zavďačil, že ho vyslobodili z rúk ruských, predával im po 40 halierov malý pohárčok páleného a malé žemle, čo v čas pokoja boli po 4 haliere, predával po 20 aj 30 halierov. Žid sa žaloval na Maďarov, že mu vraj viacej škody urobili ako Rusi, nielen že boli pobrali, čo potrebovali, ale ešte aj staré ťapše, čo vôbec nemohli na nič upotrebiť.

Prejdime teraz od Samuela Činčuráka k Jozefovi Machovi, jemu som sa chcel venovať primárne, len som sa nechal trochu uniesť. Mach musel mať veľmi podobné zážitky ako Činčurák, hoci zrejme prichádzal menej do kontaktu s civilným obyvateľstvom. A značil si skôr veci, ktoré sa týkali jeho samotného a nie to, čo s ním priamo nesúviselo. O svojom zrejme prvom kontakte s bordelom písal ešte v Komárne (Starí muži v bordeli). V zápise z 23. januára 1918, keď už bol na talianskom fronte, potvrdzuje Činčurákove pozorovania z ruského frontu: Ich chovanie (talianskych dievčat) bolo vzorné i po stránke mravnej, nie ako v Galícii – Bukovine v Rusku! Tam sa dievča ľahko dalo na zlé cesty, ale Talianky nie.

Poďme sa teraz pozrieť na kontakty Jozefa Macha s dievčatami na fronte. Myslím, že je to veľmi zaujímavý pohľad takpovediac do zákulisia prvej svetovej vojny. Prvý záznam sa objavuje 29. apríla 1917 počas Machovej cesty na ruský front:

Vagónovanie trvalo do ôsmej hodiny rannej, a potom sa hneď vlak pohol, ja som bol s poddôstojníkmi v II. triede a mužstvo v III. triede. Kone a guľomety boli v obyčajných nákladných vozňoch. A tak sme sa pohli na cestu k Budapešti cez Debrecín, kde sme jeden celý deň stáli. Niekoľkí sme dostali povolenie na pol dňa si prezrieť mesto, čo sme aj urobili. Pozreli sme si mesto a cestu do Hortobágy pusty. Tam von z mesta je vraj tehelňa, kde údajne vyše 20 000 zajatých Rusov zomrelo na choleru. To nám tam obyvateľstvo povedalo. Tiež sme sa prechádzali po korze pri hoteli Aranybitálhoy, kde býval náš armádny veliteľ generál Köves. Pravda, na korze nechybovala ani známosť so slečinkou, Maďarkou, s ktorou som si na fronte často dopisoval. Cestovanie bolo dosť príjemné z Budapešti sme šli na Szolnok.

Na ruskom fronte si v máji 1917 zapísal: Nedeľa, boli sme v kostole na svätej omši. Odpoludnia som sa zoznámil s dvomi dievčatami, Erzsi a Fany. V pondelok 21. mája som bol večer u nich na návšteve, bol to poriadny, slušný dom, ich otec bol malým úradníkom na okresnom úrade.

Ďalší zaujímavý zápis je zo 14. október toho istého roku: Nedeľa. Skoro ráno som sa vybral do mesta Černovicz. Hlavné mesto Bukoviny. V nemeckom dome (hotel) som obedoval. Bolo tam veľmo veselo. Toto mesto je plné vojska rakúsko-uhorsko-nemeckého. Toto mesto, ktoré sme od Rusov dobyli, nesie znaky vojny. Železničná stanica dostrieľaná a veľa iných budov. V meste je čulý ruch a všetko tam dostať, bárs je asi 16 km od ruských zákopov. Ja som si tam kúpil v Soldátenheime u ríšskych Nemcov veľa novín a kníh a dobre si poobedoval a dobre sa pobavil s dievčatami, čo bolo duševným osviežením. Neskoro v noci o jednej hodine som sa vrátil s kamarátom späť k pluku do Wolochty. Aby nás vojenská stráž nezastrelila, pohli sme sa z mesta Černovicz bočnými poľnými cestami, a tak sme zablúdili. Blúdiac skoro do rána, dorazili sme konečne k nášmu práporu o šiestej hodine. Pri tom blúdení nám dobrým vodítkom boli svetelné signály dávané z neďalekého bojišťa – zákopov, a dľa tých sme sa vedeli dostať k cieľu, lebo bola veľká tma.

O dva týždne neskôr si poznačil: Zase v obci Derelui s povozmi pre potraviny, šťastne sme sa vrátili. Večer v obci Wolochta som bol u jednej Rumunky – sedliačky, ktorá mala doma dve dcéry, dobre sme sa tam s kamarátmi pri harmonike zabavili – tancovali, pili čiernu kávu s rumom, až to všetko bolo opité. Najmä rotmajster Popa mal veľmo dobrú náladu. Dievčatá i matka boli pekné! Matka asi 40-ročná, silná ženská.

Ďalší zápis, z ktorého si môžeme spraviť obrázok o tom, ako frontoví vojaci trávili voľný čas je z 9. novembra 1917: Bol som v meste Černovicz, kde som si rôzne veci obstaral, dobre obedoval v hoteli Deutcheshaus a večer po bavení s dievčatami išiel som do divadla na operu, ako vojak mal som lacné miesto za štyri koruny. Priateľovi Markovič Jóži (Jozef) som požičal 36 korún na zábavu v Černoviczi. Tento priateľ bol synom srbského pápu (kňaza) z Dolnej zeme.

A poslednú ukážku si dajme zo 4. januára 1918, tesne predtým, ako bol Jozef Mach presunutý na taliansky front: Večer som sa zoznámil s peknou Maricou. Bolo to rusínske mladé dievčatko. Milá, útla dievčinka.

Ešte musím zdôrazniť, aby ste si slovné spojenie dobre som sa pobavil s dievčatami nezamieňali za sex (alebo – ako by povedal Samuel Činčurák – smilnenie). Z týchto ukážok to síce priamo nevyplýva, ale vzťahy Jozefa Macha s dievčatami boli skôr romantické a bez postranných úmyslov. Na budúce budem  tejto téme pokračovať, tak vám predložím aj dôkazy mojich tvrdení.

Toto bola prvá časť trilógie o tom, keď vojak na fronte potrebuje ženu. Nabudúce budem pokračovať Činčurákovými spomienkami na pedofilného dôstojníka a iné zverstvá a ukončím to romantickými vzťahmi a romantickou láskou Jozefa Macha. Tam ale zatiaľ pátram ešte po jednej informácii. Ak sa vám čakať nechce, siahnite sem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.

Bödöra dali do väznice, ku ktorej sa Bonul nedostal

Oligarchova SBS služba má zmluvy s viacerými ústavmi.


Už ste čítali?