Bezhlavé úteky pred Srbmi aj Rusmi

Autor: Mišo Šesták | 14.5.2020 o 8:27 | (upravené 15.5.2020 o 17:31) Karma článku: 10,38 | Prečítané:  5348x

Toho zmätku! Iba si utreli uterákom mydlo z tvárí a hocak obliekli a než sme vyšli na ulicu, cestou k uhorskej hranici zmätené všetko bežalo, akoby naozaj už tu Rusi boli.

Poďme sa znova vrátiť do tragického obdobia prvej svetovej vojny. Čerpať budem z rozsiahlych a unikátnych zápiskov Samuela Činčuráka, denník Jozefa Macha dnes necháme bokom, ale nadviažem na jeho bojové skúsenosti, ktoré som opísal minule – Rusi s guľometmi na stromoch šírili smrť. Oba tieto texty sme pred nedávnom vydali v malom náklade v knižnej podobe. Zdá sa, že sme to trochu podcenili, lebo prešlo len sedem týždňov a polovica kníh je už v rukách čitateľov.

Na rozdiel od Jozefa Macha boli skúsenosti Samuela Činčuráka s priamym bojom veľmi malé alebo žiadne. Slúžil ako dôstojnícky sluha u zásobovacej jednotky, a tak sa pohyboval najmä v zázemí, k frontu sa približovali najmä vtedy, keď bol pokoj zbraní. Ale i tak sa niekoľkokrát stalo, že sa stali terčom útoku. Na boj neboli prispôsobení, ostával im len útek. Ak by ste z nejakého dôvodu podliehali ilúzii armády ako disciplinovaného a dobre organizovaného zoskupenia, nasledujúce ukážky z Činčurákových zápiskov vám do toho vnesú trochu chaosu. Na začiatok sa vráťme na srbský front na začiatku vojny, prvá ukážka je zároveň i ďalším príkladom spoločného (ne)spolunažívania jednotlivých národností rakúsko-uhorskej armády, ktorému som sa už tiež venoval (Maďarské obce sú špinavé):

Pred večerom zamračilo sa, oblak tiahnul z pravýho boku Driny, bolo až k nám počuť, ako tam dážď padá i nad nami začalo rosiť. Naši Maďari zobrali furmanom rohože a paňvi, čo mali, z toho spravili pre dôstojníkov jeden šiator a pre seba druhý. My Slovania nesmeli sme sa ani priblížiť, bo strašne zlorečili, hovoriac, že oni to len pre seba urobili. Nechcel som sa s nimi prekárať, prehodil som si svoj manteľ prez seba, hodil som sa vedľa zložených vriec s ovsom, položiac sa do rúk Všemohúceho a pod Jeho ochranu, veď i tak prichodilo mi po polnoci vartu držať. Len čo som zaspal, myslím, že dvanásta prechodila, keď na hradskej nastal krik a bežanie, netrvalo pár minút, aj my sme dostali „alarm“. Furmani poskákali, jedno rozospatí, druhé tma veľká, nemohli si kone poznať, vozy zbité jeden na druhom, tak než sa to dalo do poriadku, už začalo svitať a bez toho, že by jeden Srb bol prišiel k nám, utekali sme, čo kone vládali naspäť cez Bijeljinu až do dediny Ražljevo, ktorá leží na poludňajšej strane Brezového Polja.

Aj ďalšia ukážka je zo Srbska, tento zážitok mal Samuel Činčurák sprostredkovane: Ako tak cestou ideme, vyskočí jeden vojak na môj voz, kde som ja sedel a povie po česky: „Prosím, dovoľte, aby som sa s vami zaviezol po Bijeljinu, bo ma noha bolí, voz mi ju rozmačkal.“
„Čo ste robili, keď vám voz nohu rozmačkal?“ spýtal som sa ho.
„I ja som pri trainoch,“ hovoril: „A boli sme už ďaleko v Srbsku. Jednoho dňa ako mašírujeme ku fronte s naloženými vozmi, tu spozoruje náš komandant srbských vojakov. Spravil poplach, začal kričať: ‚Srbové, Srbové!‘ Utekalo sa naspäť na zlomkrka, čo bolo vo vozoch, to sa vyhadzovalo, moc vozov sa poprekacovalo do priekop, i mne tu spadol voz na nohu, tak ma poranil. Keď bolo všetko rozbité, teprv sme zbadali, že to naši ženú dvanásť srbských vojakov, ktorí sa boli pridali.“

V Srbsku utekal Činčurák ešte mnohokrát, často mu doslova horelo za pätami. Pri jednom z útekov sa už dokonca rozlúčil aj so svojimi zápiskami, mysliac si, že jeho voz padol do rúk nepriateľa. Našťastie to nebola pravda. V roku 1916 boli presunutí na ruskí front. Tu tiež niekoľkokrát utekali, zachraňujúc nielen seba, ale aj zásoby cisárskej armády pred nepriateľom.

Samým večerom stihli sme do Lukavca. Tu sme sa ubytovali u jedného Žida, ktorý tiež mal všetko na voze a bol na odchode. Na druhý deň ráno, keď páni povstávali, začali sa umývať. Nadporučík Šetela, ktorý mal gramofón, pustil ho, aby hral. Dôstojníci namydlení a polooholení tancovali po izbe. Tu v Lukovci bolo sa moc povozov zišlo, tak boli ubezpečení, že toľko povozov s plachtami je predsa nedobytných. Ako dôstojníci moji točili sa po izbe, tu zabúcha jeden obrstleidinant od husárov na okno a zavolá silným hlasom: „Abmarsch, nach eine halbe stunde sind die Kozaken da!“
Toho zmätku! Iba si utreli uterákom mydlo z tvárí a hocak obliekli a než sme vyšli na ulicu, cestou k uhorskej hranici zmätené všetko bežalo, akoby naozaj už tu Rusi boli. Nevedelo sa, kto je čí, tak bolo všetko zmiešané. Ja s mojím vozom dostal som sa na cestu a hybaj cvalom!

Začiatkom júna 1916 začal ruský Juhozápadný front pod velením generála Alexeja Alexejeviča Brusilova rozsiahlu ofenzívu proti rakúsko-uhorskej armáde. Táto ofenzíva bola koordinovaná s francúzskymi a britskými útočnými akciami na západnom fronte. Ofenzíva bola dôkladne pripravená a úspešne uskutočnená. Začala sa 4. júna 1916 rozsiahlou a mimoriadne presnou delostreleckou prípravou, po ktorej nasledoval útok peších a jazdeckých útvarov ruskej armády na pozície rakúsko-uhorskej 4. armády. Ofenzíva zastihla aj Samuela Činčuráka.

Keď nastával 4. jún, akonáhle dvanásta prešla, začala ruská delostreľba ako dosiaľ nikdy. Ráno, keď páni povstávali, hovorí nadporučík, že pôjde do Czernowitzu, bo vraj poručík Drbal odchodí do kádru a on ho chce vyprevadiť. Mne sa neľúbilo, preto som ho oslovil, že je teraz nebezpečno oddialiť sa. Trochu sa mi nahneval a vraj aby som sa tak nebál, že z toho nebude nič a len šiel.
Popoludní začne sa plniť hradská uprchlíkmi civilnými, čo utekali z Okna do Teutry. Hnali pred sebou statok a nosili niečo málo šatstva a stravy na chrbáte.
„To je už zle!“ Ja bez rozkazu popakoval všetko na voz, mal som starosti, ak naozaj pobežíme, kde sa nájdem s nadporučíkom.
Už večer prišiel a nadporučíka niet. Všetko bolo popakované, len cestu pred seba vziať a kade bude luft. Spali sme oblečení po dvoroch a kone popriahané. Večer prišla správa, že sú Rusi zahnatí, takže neni sa čo báť.
Druhý deň prišiel rozkaz od hauptmana Fabu, že má staffel ísť na pohorilivskú stanicu (nádražie). Kadet, ktorý prevzal komando, naložil, že celý staffel musí ísť ta, tak všetko čo len bolo, zobralo sa a šli sme. Keď sme prišli na stanicu, celé štyri staffle, stotník začal kričať, načo komandanti priviedli všetky vozy, že on rozkázal iba prázdne vozy, aby zobrali, čo je tam. Ešte sme neboli dobre ani zastali, už začali letieť ruské šrapnely do nás. Inšie nezbývalo, ako obrátiť sa a cvalom naspäť. Kadet na koni popredku bežal a ja s vozom za ním. Tí, čo boli naložení, nemohli utekať, tak sa to všetko zmiešalo, že sa nevedelo, kto pije a kto platí. Dobehol na koni ku mne wachmajster a kričí: „Prečo tak bežíte napredok, všetko je porozbíjané?!“
„Keď mi kadet káže!“
Začali sa oni dvaja dohadovať. Wachmajster hovoril, že sa musí pomaly a poriadok držať, a kadet, že idú Rusi, že vraj načim bežať a tí sa ani nepohli. Wachmajster nepopustil od predpisu, že musí sa krokom, keď ešte neni tak nebezpečne a kadet nás nahal, odišiel do Teutry a my pomaly šli. Prišli sme do Teutry, tu sme mali čakať na ďalší rozkaz.
Po obede prišiel nadporučík z Czernowitzu a kadet pred neho predstúpi, salutuje mu a začne: „Pane nadporučíku, pokorne hlásim, že som ten najlepší poriadok udržal!“
Mrzel som sa naňho, bo už nemohli byť väčšie hlúposti, ktoré s nami vykonal a v čas nebezpečný nás opustil.

Prešlo len pár dní a nasledoval ďalší útek: Desiateho ráno bili kanónmi Rusi, že až zem horela, ja ani hľadieť v tú stranu nemohol. Menáž sa uvarila skôr ako o dvanástej. Začali sme jesť a naraz začali padať granáty a šrapnely na stanicu, a keď sa podívame ku frontu, od Okna a Pohorilivky všetko uteká, kanonieri bez kanónov, pechota a trubači, už sme videli, že je zle. Nadporučík skríkol na mňa, aby som sa pohol, vypľul som z úst a na furmana, aby kade blíž, udreli sme krížom cez žito. Keď sme prišli na cestu, tá už bola vozmi zatarasená, tak pohni cez priekopu, čo je vedľa železničnej cesty. V čas pokoja človek by sa neusúdil cez taký garád, no šrapnely naženú aj na Dunaj. Voz vbehol do hlbokého garádu, zaprel som sa a pomohol koňom, sám som sa pozdejšie divil, kde tie kone vzali toľkú silu, inšie nebolo ako pomoc Božia, bo mal som moc toho na voze naložené. Chudiatka, aj oni vedeli, o čo sa jedná, triasli sa ako osika a len by boli bežali. Keď sme železničnú cestu prešli a dve priekopy, prišli sme na zoranú roľu, ťažko bolo, ale kone len ťahali aj bez biča. Keď sme sa pustili z brehu a hľa, tu veľký močiar a cezeň most celkom dolámaný, čo teraz? Pohni vedľa močiara do Zastavnej. Kamkoľvek človek pozrel, samé vozy s plachtami, bolo nás naozaj veľa a predsa sme nemohli udržať ruský útok? Bežal každý kade mohol, potrhali dráty telefonické, ešte aj hlavný drát centrálny.
Mnohí sprobúvali cez močiar, ale tam uviazli, iba seba a kone ratovali. „Tijú!“ hviždí guľa, krčím sa z ľavého boku voza, no našťastie vrazila do močiara a neexplodovala. „Tijú!“ hviždí druhá, tu vidím, ako v povetrí exploduje, no ruka Božia zachránila, že nikoho nezranilo.
(...)
Pred nami ratovali uviazlý voz a my za nimi prešli dosť dobre aj cez zlámaný most. Gule hvižďali znovu a znovu, no ku nám už žiadna nedoletela. Keď sme prišli do Zastavnej, tu všetko bolo zapchaté s vozmi. Tí pred nami s muničným vozom pohli cez záhrady krížom, lámali ploty, a tak si robili cestu.

V poslednej ukážke z leta 1917 nejde ani tak o útek ako o ústup. Ale zas tu Činčurák pekne demonštruje Orwellovu teóriu o rovných a rovnejších:

Do ostatnej hodiny sa na všetky strany pilne pracovalo a naraz prišlo všetko brať a utekať. Nepriateľ sa bol na Stanislave preboril a tam všetky veľké zásoby ukoristil. Už bola číra noc, než sme mali všetko naložené a mohli sme sa pustiť na cestu. Cestou šlo to trochu tvrdo, bo slabo vyzimované kone nemohli sa s ťažkým nákladom rýchlo uberať. Cesta viedla cez les hore vŕškom a bola veľmi rozbitá.
Šli sme cez Petranku, Ldžany do Rovnej. Keď sme sa pohýnali z Grabovky, rozkázali páni dôstojníci, že pekári majú svoje batožiny na sebe niesť. Umorení vojaci urobili proti rozkazu, poneváč bolo vozov, pokládli si batožiny na vozy a sami šli za vozmi peši. Krok za krokom a každú chvíľu museli sme stáť, bo kone nevládali. Keď začalo svitať, stihli sme do Petranky. Tu už šlo príliš tvrdo, cesta posypaná kamením, šlo to do vrchu a kone už uťahané.
Komandanti vadili sa na mužstvo, že pokládli svoje veci na vozy, vyhrážali sa trestom, no unavení vojaci nedbali, mysliac si „robte s nami, čo chcete!“
Páni dôstojníci viezli sa na kočiare, každému sa na cestu kura upieklo, vajcia navarili, vzali si vína, niekoľko fliaš rumu a dobrých zákuskov. Tak sýti, napití mohli sa z kočiara vadiť na ustatých vojakov.

Ako som spomínal v úvode, Činčurákove zápisky aj denník Jozefa Macha sme vydali v malých nákladoch. Obe knihy nájdete napríklad tu a tu. Alebo ich nájdete aj spolu za lepšiu cenu.

Zápisky Samuela Činčuráka vyšli aj ako limitovaná 100-kusová edícia faksimile, t. j. presná kópia rukopisu. Raz z toho možno bude zaujímavá zberateľská rarita. Posledný jeden jediný kus je ešte tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Spieval antisemitské texty a vystupoval v Paneláku. Rogel čakal na zatknutie 30 rokov

Polícia zadržala v akcii Šašovia deväť ľudí za extrémizmus.

Dobré ráno

Dobré ráno: Bielorusko zostáva diktatúrou. Čaká ho majdanizácia?

Lukašenko Bielorusku vládne 26 rokov.


Už ste čítali?