Keď vojak na fronte potrebuje ženu - pedofilný dôstojník

Autor: Mišo Šesták | 11.6.2020 o 8:27 | (upravené 15.6.2020 o 9:54) Karma článku: 10,37 | Prečítané:  8619x

Rozprával mi sluha od nadporučíka Šetelu, že keď sme my tam neboli, tak si bral jeho pán to dvanásťročné dievčatko k sebe do postele, to bolo zveracina!

Nechajme v súvislosti s prvou svetovou vojnou bojové akcie aj úteky a, podobne ako naposledy, pozrime sa na život vojakov mimo zákopov. Opieram sa pri tom o zápisky Samuela Činčurákadenník Jozefa Macha, jeden aj druhý text sme nedávno vydali v knižnej podobe. Minule som rozpapral vzťahy Jozefa Macha s dievčatami civilistkami a tiež Činčurákove pozorovania ohľadom ľahkých dievčat, smilstva a podobne. Rozpapral som a nedokončil, lebo sa ukázalo, že je toho priveľa. Ak si chcete prečítať aj predošlý blog, nájdete ho tu, ale nie je to nevyhnutné.

Z minula zopakujem slová o našich hlavných hrdinoch. Samuel Činčurák odišiel na srbský front v roku 1914 ako 31-ročný, bol už ženatý a mal aj deti. Bol jedným z najaktívnejších členov náboženského spolku Modrého kríža. Jozef Mach odišiel do armády priamo zo školy, na ruský front sa dostal ako 18-ročný. Navyše vyzeral ešte mladší, čomu zrejme napomáhal aj jeho vzrast – mal niečo cez 150 centimetrov. Odlišoval sa aj spôsob ich trávenia voľného času počas pobytu na vojne, aspoň teda do tej miery, ktorá sa dá vytušiť z ich zápiskov a denníka. Činčurák sa vo voľnom čase držal skôr v ústraní, zaoberal sa písaním a Bibliou, Jozef Mach sa snažil skôr zabávať. Bol priamou súčasťou bojových operácií a teda (nech to znie akokoľvek pateticky) v podstate jednou nohou v hrobe. Ani táto hraničná situácia neuhasila jeho túžbu po kontakte s opačným pohlavím. Ako pre mladíka to preňho bolo dôležité a preto si o tom do denníka často písal.

Začnime dnes Jozefom Machom. A poďme rovno na koniec januára 1918 na taliansky front: Prezrel som si mestečko. Železničná stanica ukazuje stopy vojny. Na peróne bokom ešte dva čerstvé hroby. Jednoduchý hrob s krížom, bez mena, len na kríži taliansky šišák – helma, označujúc, že tu ležia vojaci. Tu bola bitka o železničnú stanicu. V dome, kde som ubytovaný, sú dve mladé dievčatká s matkou, jedna sa volá Santin Augusta a druhá Ambrica Finati, sú to príbuzné, nie sestry. Začínam pomocou nemčiny a latinčiny sa s nimi dorozumieť. Majú nás rady, lebo vidia v nás Maďarov, a sú veľmi pohostinní. Rozprávajú, že od nás nemajú strach, len od Nemcov – Prajzov, lebo tí po obsadení všetko brali, nakladali do vagónov a odviezli do Nemecka, ale maďarskí vojaci to nerobia. S dievčatkami sa rozpriadla debata, vzájomne sme sa pomocou latinčiny, čo som sa učil na gymnáziu, hladko dorozumeli. Dievčatká boli 14- či 15-ročné a pravé Talianky. Oči čierne, telesne dobre vyvinuté, zdravé a slušného chovania, dietky to Júlie!

Talianky komentuje Jozef Mach aj o dva dni neskôr, 23. januára: Spal som u jednej talianskej rodiny, kde bola matka sama s deviatimi dievčencami, všetko od 12 do 32 rokov, ani schody. Talianky sú pekné, zakiaľ nedosiahnu 20 rokov, potom už starnú, potom už šedivejú a vyzerajú ani staré baby, hoci majú 25 až 30 rokov. Starnú pre to podnebie a pre tú pitnú vodu, majú tam hrvoľ – tlsté krky. Teda skoro starnú.

V Taliansku strávil Jozef Mach niekoľko týždňov na kurze pre vojenských účtovníkov, bol teda v bezpečí od frontu a mal aj viac času obzrieť sa po dievčatách. A tak zápisy pribúdajú.

30. január: Ništ zvláštneho. Bolo ticho, odpoludnia som osedlal koňa a išiel do susednej obce Sacile poprezerať si pekné talianske dievčatá. Späť za obcou som nechal koňa ísť, bol to malý ukrajinský kôň, na sedlo nenavyknutý, ktorého sme si doviezli z Ruska, tak pri kluse zo sedla ma zhodil, ale mne sa nestalo ništ, len tí, čo ma videli, sa dobre smiali a ja zahanbený dal som koňovi šporny a cválal ďalej. Na druhý deň som z toho mal nepríjemnosti, že som koňa tak silno hnal, lebo to bolo zakázané.

Ešte pred odchodom do kurzu sa zoznámil s dievčaťom menom Piorína (Bola to pekná Talianka asi 24-ročná, ktorá sama bývala so svojou matkou a ich živiteľ brat bol talianskym vojakom a bojoval proti nám, ale ku mne sa priateľsky chovali a mali sme sa radi.), u ktorej podľa denníka trávil skoro každý druhý večer (Vo voľnej chvíli som bol vždy u Pioríny.). Keď mu 14. februára prišiel rozkaz, že má nastúpiť do vojenskej školy pre účtovníkov, zapísal si: Bol som sa u Talianky Pioríny rozlúčiť. Je to jedno veľmo milé, solídne dievčatko, s ktorým som sa rozlúčil asi do nevidenia a aj sme sa bozkali. Večer som si zavolal do bytu mojich kamarátov, dobre sme sa bavili a aj od nich som sa rozlúčil.

Takýchto poznámok nájdeme v jeho denníku viacero, a preto sa odvážim tvrdiť, že jeho vzťah k dievčatám bol romantický. Zato skamarátiť sa vedel rýchlo, už o šesť dní neskôr si poznačil:

Večer u známej talianskej rodiny. Bolo tam pekné talianske dievča Mária Angelína Gava. A o ďalších päť dní: Milá Angelína ma dvakrát bozkala. Mala ma veľmo rada.

S Angelínou sa Jozef Mach stretával takmer každý deň až do 15. marca, kedy kurz skončil. Medzitým si písal aj s Piorínou (5. marec: Dnes som obdržal aj dopis Talianky Pioríny! Nezabudla na mňa, ktorej som neublížil a choval sa slušne, ako sa patrí na nepriateľského vojaka voči bičovanému a nevinnému ľudu.).

Večer 15. marca sa bol rozlúčiť s Angelínou (Srdečné lúčenie, ktoré bolo dojímavé!) a vrátil sa k svojej guľometnej rote. Odtiaľ odišiel k štábnej rote do St. Giovani, kde bol pridelený ako účetný. Opäť sa tak mohol stretávať s Piorínou, kde trávil každý možný večer. Pri všetkej počestnosti: Ako obvykle, večer u Pioríny, bozkala mňa.

Na veľkonočný pondelok, 1. apríla 1918, si Mach zapísal: Veľkonočný pondelok! Smutný pondelok! V duchu som doma, lebo mám na mysli, ako doma chodíme s voňavkou a korbáčikom šľahať dievčatá, ktoré nám dávajú pekné maľované vajíčka! Tu tento pekný zvyk neni, je to sloviansky zvyk, a tu ho nepoznajú. Ináč celý deň prší! Večer som Piorine rozprával o šľahačke a oblievaní dievčat.

Škoda, že si nezaznačil aj to, ako sa Pioríne tento zvyk páčil. No nič, opustíme teraz Jozefa Macha, hoci rozprávanie o jeho dievčatách ešte ani zďaleka nie je na konci. Nabudúce napíšem o tom, ako dostal ponuku na sobáš a prečo ju odmietol. Po tomto závane mladosti a romantiky sa vráťme do surovej reality a nahliadnime do zápiskov Samuela Činčuráka. On vnímal a zapisoval si veci, ktoré ho skôr pobúrili a súviseli oveľa viac s pudmi ako s romantikou:

Prišli sme do Storožinca na starý byt. Tu mladá Rumunka privítala dôstojníkov, bo sa už predtým s nimi skamarátila, veď spolu pili, fajčili, spolu karty hrali a spolu spali. Rozprával mi sluha od nadporučíka Šetelu, že keď sme my tam neboli, tak si bral jeho pán to dvanásťročné dievčatko k sebe do postele, to bolo zveracina!
Keď sa páni zasýtili Rumunky, hľadali si druhý byt, no našli neďaleko v jednej krásnej novej vile. Vila bola veľmi moderná, bol to celý kaštieľ, náležala akémusi milionárovi Židovi, bola vôbec neporušená, bárs tu pár mesiacov Rusi panovali. Majiteľ s rodinou aj teraz bol vo Viedni, tu zostala majiteľova sestra, ešte slečna, kuchárka, slúžka a záhradník. Vo vile boli už dôstojníci od pekárne, ktorá náležala Poľskej légii, tí mali svojho kuchára. Naši nechceli sa s nimi spolčovať, prosili domovnú, aby dovolila, že by pre nich kuchárka varila, čo tá aj dovolila.
Jednoho dňa páni dôstojníci priviedli si neviestky, každý nadporučík jednu, tu večerali, pili, spievali a spolu spali. Domáca to veľmi ťažko niesla, od žiaľu plakala, že vraj jej otca dom poškvrnili. Domáca naložila záhradníkovi, aby čakal pri bráne tie slečinky a až budú odchádzať, aby ich dobre nabil. Darmo záhradník čakal celú noc, židovské slečinky spali s dôstojníkmi do bieleho dňa. Môj nadporučík musel so staffelom odísť za včasného rána ku frontu a nevrátil sa až k obedu, za ten čas nadporučík Šetela bavil sa s oboma.
Domáca zakázala kuchárke, že nesmie im variť. A pán Šetela, aby svoje nevesty uhostil, dal u susedy uvariť obed, lenže ten im nešmakoval. Poobede vyprevadili slečinky až po mesto, nič si z toho nerobiac, veď ich ženy to nevideli a v Boha vôbec neverili. Tu bolo pekné a dobré pohodlie, lenže si ho nevedeli chrániť, svojím neporiadnym životom si ho zakalili.

Alebo ešte na inom mieste: Na druhý deň, pokiaľ naši zložili náklad, šiel som sa prejsť po meste. Zvlášť k nemocnici vidieť zranených. V nemocnici moc zranených nebolo, bo to všetko odvážali ďalej do vnútrozemia, no preto sa pomocníčky Červeného kríža prechádzali s dôstojníkmi popod paže, videl som, že sú to „sýkorky“ zo špinavých domov. Tie vedeli, že ich špinavý  kšeft nepôjde vo vnútrozemí, tak sa dali do Červeného kríža, tu mali 3 koruny na deň, menáž a pritom mohli sa s dôstojníkmi stýkať a s nimi smilniť.

Ako som spomínal v úvode, Činčurákove zápisky aj denník Jozefa Macha sme vydali v malých nákladoch. Obe knihy nájdete napríklad tu a tu. Existuje aj limitované spoločné balenie oboch kníh - pár kusov za smiešnu cenu nájdete tu.

Ďakujeme za podporu!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.

Bödöra dali do väznice, ku ktorej sa Bonul nedostal

Oligarchova SBS služba má zmluvy s viacerými ústavmi.


Už ste čítali?