Ako málinský žandár pomáhal hradištskému gazdovi načierno bazovicu páliť

Autor: Mišo Šesták | 9.7.2020 o 8:27 | (upravené 13.7.2020 o 18:43) Karma článku: 10,88 | Prečítané:  6045x

Z druhej várky už žandár málo vypil, lebo už v komôrke, opierajúc sa o stenu, podriemkaval. Za stolom u starého otca bola dlhá lavica, a ako sa pripitý žandárik navažoval, navažoval, až zostal ležať na lavici, kde úplne zaspal.

Blog vznikol v spolupráci s Tiborom Urbašíkom

Už niekoľko krát som sa tu vyznával z toho, že z histórie ma najviac zaujíma tzv. história každodennosti. Keď sme začali vydávať knihy, myslel som si, že väčšinu z nich budú tvoriť rôzne spomienky. Očakávania sa nenaplnili a vybrali sme sa iným smerom. Do veľkej miery aj preto, že nájsť autorov, ktorý dokážu pútavo napísať príbehy zo svojej mladosti (a prípadne ešte staršie), je veľmi málo. Mal som šťastie, keď som narazil na pána Tibora Urbašíka, bývalého učiteľa (nielen) na lazníckych školách, človeka rozhľadeného a mnohých koníčkov. Navyše pochádzal zo susedného Málinca a korene mal aj v našej obci, v Hradišti. Keď mi povedal, že má pripravený rukopis so spomienkami, slovo dalo slovo a výsledkom bola kniha Spomienky z okolia horného Ipľa.

Najviac ma na týchto príbehoch baví, že okrem vtipnej pointy sa čitateľ dozvie naozaj veľa o každodennom živote v minulosti. Viete napríklad, čo znamená „rísovať“? Alebo aké riziká boli pri nelegálnom pálení? Že lekvár sa varieval aj priamo v teréne? Prinášam vám dva príbehy z pera pána Urbašíka. V prvom z roku 1950 sa spomína šikovný (alebo vychytralý, asi závisí od uhlu pohľadu) Málinčan. S Málinčanmi je koniec koncov v našom kraji spojených mnoho (nielen) žartovných príbehov, v okolí boli známi ako veľkí figliari a lapaji. A to myslím v dobrom. Mnoho z nich zvečnil práve pán Urbašík.

Vynaliezavý Málinčan
Málinská dolina nestačila na uživenie, preto sa obyvatelia snažili zadovážiť živobytie aj v okolitých dedinách. Pri žatve pomáhali Ozdínčanom, Rovňancom, ba i Mládzovcom.
Stretol sa raz Málinčan s Mládzovcom a tento ho požiadal, či by mu nepokosil lúku v rovňanskom. Ľahko sa dohodli. Bolo známe, že pri kosení sa rísovalo takzvane z tretieho, čo znamenalo, že každá tretia kopa bude patriť rísovníkovi. Lúka to bola dlhá, siahala od hradskej až po Ipeľ. Bola i dosť široká. Pri jednaní Málinčanovi prebehlo mysľou, že si dobre prisporí sena pre svoj dobytok, lebo svojich lúk mal málo. Ešte viac sa potešil, keď mu Mládzovčan prisľúbil, že ak lúku dobre a pekne pokosí, dá mu jednu kopu naviac.
Doma rísovník nemal chlapskú pomoc, preto si k práci zavolal dvoch susedov s prísľubom, že im prácu vráti, keď oni budú potrebovať – deň za deň.
Bolo pekné počasie, tak sa pri kosbe hodne zapotili, ale pri sušení sena to bola paráda, lebo seno schlo, akoby pod ním prikuroval. Na druhý deň včasne ráno pobral do voza všetku domácu čeľaď a odviezli sa na tvár miesta pomerne rýchlo, lebo koníky zapriahnuté vo voze miestami i pobehovali. Medzi prevracaním sena sa deti kúpali v Ipli a dospelí si mohli v chládku pod jelšami i zdriemnuť, lebo noc bola akási krátka, keď ešte pred odchodom z domu bolo teba všetko opatriť a gazdiná musela navariť jedlo.
Na druhý deň bolo seno suché, až sa byle v rukách lámali, tak začali seno skladať do kôp. Všetci sa divili, keď otec prikázal nosiť seno z celej lúky len do troch kôp. „Netrápte sa,“ hovoril, „oplatí sa nám to.“ Potom už seno len znášali a znášali, až bola robota hotová.
Na dohovorený čas prišiel i majiteľ lúky a veľmi sa čudoval, čo to vidí. Seno z celej lúky v troch kopách. Málinčan sa utvrdzoval a povedal Mládzovcovi: „Dohodli sme sa, že z tretieho, a vy, gazda, ste povedali, že mi jednu kopu dáte na rádáš.“
„Áno, povedal som.“
„Tak teda prvá kopa je vaša, aj druhá je vaša, tretia je moja, ale ste sľúbili – a zo slova si iste nejdete – tak aj táto druhá vaša je moja. To je tá, čo ste mi sľúbili, že mi dáte za dobrú robotu.“
Rísovník dostal viac ako majiteľ, ale Mládzovčan, aj keď zaskočený, si zo slova nešiel. Čo povedal, to aj dodržal. Málinčan potom viezol seno domov na dvoch vozoch a Mládzovčan na jednom.

Druhý príbeh sa odohral okolo roku 1935 na Hradišti, ktoré od Málinca delil len kopec. Dnes ide cesta dookola a tak je to autobusom dobrých 12 kilometrov. Pozorný čitateľ si opäť všimne mnoho zaujímavých podrobností zo života našich predkov.

 

Zapáchajúca dobrota
Tento rok bola krásna slnečná jeseň. Pri pochôdzke lesom sa starý otec doplietol až pod Diel. Niekedy opodiaľ preskočila srna so srnčaťom, takže flintička na pleci ostala nevyužitá.
Táto pochôdzka predsa len bola na niečo dobrá, lebo pod Dielom na úslnnej strane bolo veľmi veľa chabzdia, nazývaného aj „hulier“. Strapce čiernych bobúľ mali horkasto-sladkastú chuť, čo bolo podnetom nazbierať si týchto plodov na pálenku. Bolo to treba urobiť čím skôr, lebo hradištské gazdinky chodievali s kotlíkmi na pleciach priamo na miesto zberu variť lekvár. Skoro pod samým kopcom vyvieral prameň znamenitej vody, o vodu teda nebola núdza. Niekedy ráno bývala zamútená, lebo aj zver toto miesto rada navštevovala.
Starý otec sa rýchlo vrátil s vedrami a urobeným česákom. Zbieral len samotné plody. Keď už tohto mal doma za súdok, uspokojil sa.
Súdok v malej komôrke za humnom postál až do vykysnutia. Už na deviaty deň bolo kvas treba začať páliť.
Ako myslel, tak aj urobil. Na ohnisko postavil hrniec, do neho nalial kvas, vložil malý stolček, na stolček širokú misu. Keď mal toto pripravené, ako vrchnák položil lavór s vodou a miesto spoja zatrel cestom. Pri prikladaní dreva do piecky musel ale dbať, aby voda v lavóri bola stále studená, a tak ju musel viackrát vymieňať. Podľa skúseností vedel, že na dané množstvo kvasu bolo treba odsledovať od bodu varu asi jednu hodinu. Potom lavór odstránil. Opatrne vybral misku, v ktorej bola pálenka, lebo táto kvapkala z dna lavóra, kde sa zrážala para počas tohto procesu. Keď misku vybral, posúdil, že kvas je zrelý a vydal pomerne slušné množstvo alkoholu.
Bolo treba vyniesť a vyliať vypálený kvas. Rozhodol sa, že to zahrabe do hnoja. Horšie sa už nemohlo stať! Pri vylievaní do hnoja práve okolo dvora prechádzal málinský žandár, ktorého prenikavý zápach upozornil na to, čo práve starý otec robil.
„Čože to, čo gazda, porábate?“
Starý otec, vedomý si toho, že zápach už dávno prezradil, čo to je, vyšiel s pravdou von: „Ale, pán vrchný,“ prítomného žandára hneď povýšil na vrchného s myšlienkou, že ho obmäkčí pri ďalšom konaní, „viete, nazbieral som pod Dielom chabzdia za súdok, beriem sa do pálenice, a tak som chcel vyskúšať, či sa mi to oplatí. Tak som pod lavórom z neho trochu vypálil.“
„Kde to máte?“ pýtal sa žandár.
„Ale, tu, na humne, vo voze.“
To, čo nasledovalo, prekvapilo aj starého otca.
„Ukážte!“ a žandár sa už aj poberal do dvora. Keď k pálenke privoňal, ďalšie prekvapenie: „Dajte ochutnať, čo ste to za medicínu vypálili!“
Starý otec žandára zo slušnosti pozval do kuchyne a nesúc misku s pálenkou, kráčali po gangu až ku dverám, kde žandár starému otcovi poslúžil – otvoril mu dvere. Sadli si ku stolu a ochutnávajúc pálenku popíjali. Stará mama dala na stôl chlieb s maslom, a tak popíjali a zajedali. Už po niekoľkých pohárikoch sa dostavil veľký hlad, lebo samotná pálenka podnecovala chuť ku jedlu.
Žandár bol z tých, čo sa nedajú veľa razí núkať, a tak posedel až dovtedy, kým sa pálenka neminula. Musela mu chutiť, lebo nasledovalo ďalšie prekvapenie, keď povedal: „Choďte ešte raz postaviť!“

Proces pálenia sa opakoval, len na prikladanie do piecky a vymieňanie vody v lavóre už boli dvaja. Z druhej várky už žandár málo vypil, lebo už v komôrke, opierajúc sa o stenu, podriemkaval. Za stolom u starého otca bola dlhá lavica, a ako sa pripitý žandárik navažoval, navažoval, až zostal ležať na lavici, kde úplne zaspal.
Domáci tiež potrebovali ísť spať, tak milého žandára nechali v kuchyni a sami sa uložili v zadnej izbe. Na svitaní starý otec budil hosťa: „Pán vrchný, vstávajte, lebo do Málinca je kus cesty, aby ste nezameškali do služby!“
Žandárovi chvíľu trvalo, kým sa zorientoval, kde sa nachádza, a potom neistým krokom opustil dvor. Starý otec bol presvedčený, že pohostenie žandára a nocľah hosťa natoľko zaviazali, že sa s tým nemohol nikde chváliť.
Keďže okolo dvora starého otca viedla cesta do Málinca, žandár, ktorý mal pridelený tento rajón, musel tadiaľto viackrát prechádzať. Keď zbadal na dvore starého otca, iba sa usmial a pohrozil sa mu. Bolo to priateľstvo alebo výstraha?!
Ponaučením pre starého otca zostalo, že vypálený kvas nechával vychladnúť a pri vylievaní musela stará mama striehnuť, či niekto nežiadúci nejde po ceste.

 

Takto to chodilo voľakedy a v bledomodrom to takto chodí aj dnes. Ak sa vám tieto príbehy páčili, siahnite po druhom vydaní knihy Spomienky z okolia horného Ipľa. Prvé vydanie z roku 2015 sa vypredalo za tri mesiace. Teraz sme pripravili druhé, rozšírené o 90 strán. Kniha opäť vyšla v relatívne malom náklade, na internete sa dá zohnať ešte 20 8 kusov na Martinus.sk. Všetky knihy, ktoré má Martinus aktuálne skladom, sú podpísané autorom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič tvrdí, že jeho manželka je iba obeťou

O čom je nový škandál okolo krachujúcej finančnej skupiny.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Trochu nudy do toho vládnutia

Priame kompetencie predsedu vlády sú na papieri skromné.


Už ste čítali?