Strach z Rusov

Autor: Mišo Šesták | 13.8.2020 o 8:27 | (upravené 16.8.2020 o 20:19) Karma článku: 10,63 | Prečítané:  4794x

Lučenčania volali Rusov „muszka“. Za pol hodiny bolo vyprázdnené celé jarmočisko a aj mesto. Od roku 1849 strašilo Lučenčanov slovo „muszka“.

V nedeľu 9. augusta uplynulo 171 rokov od jednej z najtragickejších udalostí v dejinách Lučenca – vypálenia mesta ruskou armádou v roku 1849. Minulý rok sme o tejto udalosti vydali autorke Márii Adamovej knihu Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy. Aj tu na blogu som sa téme pomerne vyčerpávajúco venoval, všetky texty nájdete tu. Uzavriem príbeh tým, že vám poviem o následkoch, o tom, čo z Lučenca ostalo. Slovenské noviny v dobovom článku lakonicky skonštatovali: Lučenca už neni viac. V podstate mali pravdu.

Dajme slovo Márii Adamovej: Z 376 domov zhorelo 344 (140 drevených úplne a 204 murovaných domov), ostalo len 32, aj to malé domčeky v záhradách a na kraji mesta. Medzi zhorenými bolo množstvo poschodových budov. Zhoreli tri kostoly, dve gymnáziá, Kasíno, mestský archív atď. Vyčíslená škoda začiatkom roku 1850 činila 1 730 579 forintov v striebre.
Mnoho obyvateľov opustilo mesto, a tak podľa sčítania ľudu zo 6. februára 1850 bol počet obyvateľov len 710 bez sluhov, ktorí neboli zarátaní. Mihály Tóth odhadol počet mŕtvych na 300. Zarátal sem aj zomretých na choleru. Rok po vypálení mesta žilo v Lučenci spolu s mestečkom Tuhár len 1 707 obyvateľov, z tohto bolo 1 494 Maďarov, 71 Slovákov, 13 Nemcov, 82 Cigánov a 47 Židov. 819 mužov a 888 žien. Medzi mužmi bolo len 42 ovdovelých, počet vdov bol 140.

Lučenčanom, ktorí ostali bez strechy nad hlavou aj bez potravín pomohli obyvatelia z okolia. Prvá podpora vo forme potravín prišla z Rimavskej Soboty a Sečian. Nie všetky obce sa však k utečencom z Lučenca zachovali prívetivo. Danó Jeszenői v roku 1951 napísal: Neľudské správanie obyvateľov niektorých okolitých obcí sa prejavovalo tým, že utekajúcich Lučenčanov nepustili do svojich obcí a dokonca ich vyháňali železnými vidlami.

Na druhej strane to bolo asi (aspoň čiastočne) pochopiteľné, zvlášť v prvých dňoch po vypálení, keď ešte v okolí stále bola ruská armáda. Predstavitelia týchto obcí sa zrejme báli, že za pomoc Lučenčanom ich môže stihnúť rovnaký trest. Veď okrem Lučenca vypálila predtým ruská armáda aj veľkú časť Uderinej.

V roku 1929 sa v novinách Losonci Hírlap objavil zaujímavý článok neznámeho autora, ktorí dokumentuje, že strach z ruskej armády zostal v ľuďoch hlboko zakorenený: ... po vypálení mesta žili Lučenčania v neustálom strachu. Pod jeho vplyvom mnohí opustili mesto, alebo si ukrývali vzácnejšie veci medzi koreňmi v kmeňoch starých stromov vo svojich záhradách. Bohužiaľ, našli sa medzi nimi aj takí, ktorí to vyňuchali a ukradli. (...)
Keď sme sa dozvedeli, že sa od Pincinej blíži ruské vojsko, naložil môj otec na voz svoju rodinu, periny a nejaké potraviny a ušiel do Haliče. Urobil to ešte včas, len-len, že sa nám podarilo odísť. Keď sme sa do Lučenca vrátili, našiel svoj majetok celý zničený v popole, ale v susedovej pivnici ostalo koryto nedotknuté. Rusi pobrali aj úrodu, ktorú našli na poliach. Zobrali kukuricu, fazuľu, tekvice, zemiaky, cibuľu, repu, uhorky, všetko, čo na poliach našli. Nič sa im nehnusilo, pojedli všetko, čo našli. V predchádzajúcom roku môj otec začal pestovať nový druh zemiakov, ktoré boli modré. Tieto zemiaky na poli ostali, pretože si mysleli, že sú otrávené.
Počas rabovania sa k Rusom pridalo niekoľko zlých ľudí, ktorí im pomáhali pri hľadaní cenností v nádeji, že sa s nimi rozdelia. Na ich domy nehodili horiace fakle, ale zhoreli aj tak spolu s ostatnými. Týchto potom ľudia volali „muszka vezetők“ (ruskí sprievodcovia). Lučenčania volali Rusov „muszka“. Vracajúce sa obyvateľstvo nenávidelo týchto ľudí. Úrady ich ochraňovali a pod finančným trestom zakázali ich posmešné nazývanie. Našli sa ale aj takí, ktorí sa odvážili na nich na ulici vykrikovať. V jedno nedeľné dopoludnie jeden odvážlivec poštval proti takémuto človeku svojich psov a potom vykríkol „muszka vezető“. Poškodený sa so sťažnosťou obrátil na úrady a po predvolaní sa obvinený občan bránil tým, že on nekričal na
človeka, ale na svojich psov, ktorí počúvali na meno „muszka“ a „vezető“. Neviem, ako sa to skončilo, ale viem, že takýmto ľuďom napísali na bielu stenu s červenou kriedou, a keď to zakalili, napísali to znova a znova. Toto robili dovtedy, kým sa jeden z nich neobesil v cintoríne. Vtedy povedali: „Pán Boh zaplatí, nemešká, ale sa ani neponáhľa.“ Obyvatelia žili dlho v ruinách, v pozbíjaných búdach, s okalenými zadymenými stenami. Ploty a brány neexistovali v celom meste. Najvzácnejším majetkom bola jedna ryšavá krava, a keď mal niekto dve prasce, pokladal sa už za boháča. Dôkazom prebúdzajúceho sa mesta sa stali trhy a jarmoky. Pri jednom takomto jarmoku doniesli do mesta silno poviazaného býka, ktorý počúval na meno „muszka“. Nevieme, čo ho trápilo, ale na kraji mesta roztrhal povrazy a behom namieril na ľudí zdržiavajúcich sa na jarmoku, niekoľkých aj zrazil k zemi. Utekajúci ľudia kričali: „Ide muszka!“ Mnohí ľudia býka ani nevideli, ale v záchvate strachu utekali von z mesta. Za pol hodiny bolo vyprázdnené celé jarmočisko a aj mesto. Od roku 1849 strašilo Lučenčanov slovo „muszka“.

Vráťme sa však k obnove Lučenca. Predstavitelia župy nariadili, že z každej obce Novohradu budú do Lučenca dodávať chlieb, vydané boli aj 5- a 10-grajciarové poukážky, ktoré však platili len krátky čas. Na obnovu evanjelického kostola a školy boli vydané losy. Rok po požiari, v júni 1850, Alexander Andreánszky, hlavný župan z Banskej Bystrice, vyhlásil v Magyar Hírlap celokrajinský zber pre Lučenec. Vyzbieralo sa bezmála 20 000 frt. Pri požiari zhorela aj knižnica so 14 000 zväzkami.

Napriek úplnej deštrukcii sa Lučencu podarilo vstať z popola, naposledy Mária Adamová: Mesto sa rýchlo vzmáhalo, zničené domy boli znova vybudované, zaľudnilo sa, zakladali sa cechy a závody. Lučenec bol predurčený na mesto tovární, čoho dôkazom bolo aj najstaršie maďarské kožiarske remeslo. Už v roku 1835 pracovalo v Lučenci 42 švecov, 38 garbiarov, 140 čižmárov, 20 remenárov. Garbiareň bola zničená ohňom, ale po obnove mesta bola znovu postavená, v prevádzke bola do roku 1854. V tomto roku pracovalo už 238 súkromných remeselníkov so 118 pomocníkmi a 141 učňami.
V roku 1862 Herman Wohl založil liehovar. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1869 založil obchodník Lajos Grimm textilnú továreň v Opatovej. V tomto istom roku bol založený parný mlyn. V roku 1884 Samu Sternlicht, Adolf Herz a Fülöp Schein založili smaltovňu riadu. Sternlicht a spol. bola prvá uhorská smaltovňa. Už na začiatku zamestnával 300 robotníkov. O osem rokov neskôr bola založená smaltovňa Rakottyay a spol. so 180 robotníkmi.
Po 25 rokoch boli obnovené kostoly, zriadený štátny učiteľský ústav, štátne gymnázium, dobre vybavené ľudové školy, vyššia dievčenská škola, Kasíno a spevácky spolok, verejné a obytné budovy, banky, továrne, v mestskej knižnici sa už nachádzalo 12 000 zväzkov kníh. Budovali sa ulice, zvyšoval sa ruch v meste, rozkvital obchod, otvárali sa školy. Mesto opeknelo a ožilo.

Ako som vyššie spomínal, celý príbeh vypálenia Lučenca nájdete v knihe Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy. Pri príležitosti 171. výročia tejto tragickej udalosti je možné ju na Martinuse kúpiť s pomerne veľkou zľavou a navyše podpísanú autorkou – hľadajte tu. Ale pozor, platí už len v pondelok 17. augusta (do polnoci)!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič tvrdí, že jeho manželka je iba obeťou

O čom je nový škandál okolo krachujúcej finančnej skupiny.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Trochu nudy do toho vládnutia

Priame kompetencie predsedu vlády sú na papieri skromné.


Už ste čítali?