Keď ruská armáda dostane príležitosť páliť a rabovať

Autor: Mišo Šesták | 6.8.2020 o 8:27 | Karma článku: 11,04 | Prečítané:  6649x

Stále prichádzalo viac a viac vojakov hladných po rabovačke. Posledné skupiny boli najzúrivejšie, pretože týmto sa už ušlo málo koristi alebo žiadna.

V rozprávaní o vypálení Lučenca ruským vojskom v roku 1849 som začal tým, prečo sa Rusi na našom území v roku 1849 pohybovali, pokračoval som dôvodmi, ktoré donútili ruskú armádu vrátiť sa a obkľúčiť Lučenec, opísal som neúspešné vyjednávanie Lučenčanov s ruskými veliteľmi, spravil som malú odbočku o tom, že Lučenec nebola jediná obec v Novohrade, ktorá po provokáciách geríl padla za obeť Rusom. Písal som tiež o tom, ako museli Lučenčania holými rukami vyhrabávať zabitých ruských dôstojníkov a naposledy sme sa pozreli do denníka generála Grabbeho. Dospeli sme teda do tragického finále, k vyrabovaniu a vypáleniu mesta.

V nedeľu 9. augusta uplynie 171 rokov od vypálenia mesta. Netuším, či si v Lučenci túto udalosť pripomenú, ale keďže si nijak nepripomenuli ani vlaňajších okrúhlych 170 rokov, predpokladám, že ani tento rok to nebude inak.

Samotnému vypáleniu predchádzalo vyrabovanie mesta. Takto ho opisuje Mária Adamová, autorka knihy Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy (na ktorej vydaní sme sa podieľali): Ešte 8. augusta po polnoci bol trubkami daný signál k všeobecnej rabovačke. Do mesta sa valili tisícky vojakov spolu s dôstojníkmi. Rozdelili sa po meste a ako mravce behali po domoch, ktoré plienili, obyvateľov mlátili hlava-nehlava, z nôh im sťahovali čižmy, ako odmenu nechávali vystrašeným obyvateľom modriny. Za krátky čas bol skoro každý obyvateľ bosý a polonahý, pretože brali aj vrchné oblečenie. Osobitne žiadali peniaze. Stále prichádzalo viac a viac vojakov hladných po rabovačke. Posledné skupiny boli najzúrivejšie, pretože týmto sa už ušlo málo koristi alebo žiadna. Dôstojníci brali veci od radových vojakov. Jednotlivé pluky sa v rabovaní striedali a korisť odnášali na vozoch do tábora. Neušetrili ani kostoly a lekáreň, dokonca sa neštítili vyrabovať ani hrobky v cintoríne. Vo vyhľadávaní ukrytých peňazí a šperkov boli zvlášť šikovní a vynaliezaví. Tovar z obchodov nakladali na vozy. Vlámali sa do pivníc a víno, ktoré nevládali vypiť, vypustili na zem. V opitosti neposlúchli ani rozkazy dôstojníkov. Nedokázali ich zastaviť ani pri hrozných ukrutnostiach páchaných na obyvateľoch. Rabovačka trvala jeden a pol dňa. Mesto držali stále v obkľúčení, nikto sa nemohol dostať von. Voči ženám sa chovali zvlášť krutým spôsobom. Znásilňovali mladé aj staré, dokonca aj dievčatá, takmer ešte deti. Po vykonaní činu ich surovo dobodali bodákmi. To všetko im nestačilo, keď všetko na vozoch odviezli do tábora, vrátili sa do mesta s čakanmi, fakľami a železnými tyčami a čo sa nedalo odniesť, všetko porozbíjali. V celosti nezostali zrkadlá, stoličky či nábytok.

Keď bolo mesto vyrabované, došlo k vykonaniu trestu, respektíve pomsty za zavraždených ruských dôstojníkov: Pred obedom 9. augusta 1849 ruskí vojaci vyhádzali z okien zvyšky nábytku, rozpárali periny, všetko poliali smolou a popoludní za zvukov vojenskej hudby fakľami podpálili na viacerých miestach mesto. Každý dom zapaľovali osobitne. Po meste chodili stráže, ktoré keď zbadali, že niekto hasí oheň, dobili ho kančukami, ba dokonca aj zahnali do ohňa. Pri tom všetkom hrala Grabbeho obľúbená vojenská kapela simbirského streleckého pluku. Za krátky čas bolo celé mesto v plameňoch. Hrozný bol pohľad na budovy, ktorým z oblokov šľahal oheň. V horiacom meste sa ozýval hlasný smiech a nadávky ruských vojakov, bučanie vystrašeného dobytka, zavíjanie psov a nárek obyvateľov, ktorí smutne pozerali na svoje zničené obydlia. K večeru bol nad Lučencom len hustý dym, bolo počuť praskanie drevených domov. Do rána zostali z mesta len tlejúce trámy. Zdeptaných a vystrašených Lučenčanov zahnali kozáci do Opatovej, kde museli zostať cez noc. Náhradou za utrpenú škodu kázal ruský dôstojník každému rozdať po dva forinty a po jednom pol kilovom vojenskom chlebe. Nakoniec sa im prihovoril ruský dôstojník týmito slovami: „Vykonal som veľmi prísne šetrenie a podarilo sa mi dozvedieť, že vaše mesto nepodpálili ruskí vojaci, ale do sedliackych šiat preoblečené gerily a Lučenčania.“

Ruská armáda následne odišla smerom na Lovinobaňu a Zvolen, ako sme sa dozvedeli naposledy zo zápiskov generála Grabbeho. Na trhoch vo Zvolene a v Banskej Bystrici predávali korisť, ktorú získali v Lučenci. Tak predali aj striebornú misu kalvínskej cirkvi z roku 1660. Tá sa neskôr dostala naspäť do Lučenca.

Spomeňme ešte dobové opisy vypálenia mesta. Advokát, básnik a publicista Danó Jeszenői v roku 1851 napísal: Obraz mesta bol ešte hroznejší večer, keď od dymu dvíhajúceho sa z plameňov nebolo vidno hviezdy. Zdalo sa, ako keby oheň vychádzal z útrob zeme. Keď už bolo počuť len pukanie ohňa, zrazu zaznela vojenská hudba zmiešaná s jasajúcimi výkrikmi Rusov. Bolo to dojemné a dávalo to význam, že Rusi teraz pochovávajú Lučenec. Skutočne to tak vyznelo, pri padajúcich hradách a múroch, tupými pádmi roztavených zvonov, ako keby dávali mesto do hrobu a hlina s tupou ozvenou padá na truhlu. V meste nenašli ani dosky a ani potrebné náradie na to, aby mohli mŕtvych riadne pochovať v truhle, preto na pochovávanie použili sudy, ktoré našli v pivniciach.

Farár reformovanej cirkvi Mihály Tóth v tom istom roku napísal: Oheň ešte nevyhasol, ulice stále horeli, kde-tu bolo vidno dymiace drevené hrady, prepadnuté schody, pod popolom ešte tlejúci plameň. Komory s potravinami boli úplne vyplienené, sudy v pivniciach rozbité, sklá rozbité, zhorený nábytok, perie z perín poletovalo po ulici, bielizeň a plátno vypáčené zo skríň, v záhradách vykopané cennosti, hostince zničené, zhorené a zasypané studne, nebolo kúska chleba, ale ani vody, ani kúsok šatstva, večer nebolo kde skloniť hlavu na noc. Nebezpečné bolo chodiť pod stále padajúcim ruinami, medzi zhorenými plotmi a bránami. Otrhaní, špinaví a polonahí obyvatelia sa navzájom nespoznávali...

Toľko k samotnému vypáleniu. Lučenec zhorel do tla, nie nadarmo v Slovenských novinách 14. augusta 1849 napísali: Lučenca už neni viac! O následkoch vypálenia ale i o tom, ako sa Lučenec napokon opäť postavil na nohy napíšem nabudúce v poslednom článku inšpirovanom knihou Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy. A keď sme už pri tom... Knihu nájdete na Martinuse – ak ste ochotní si chvíľu počkať, pri príležitosti toho, že v nedeľu bude 171. výročie tejto tragickej udalosti, sme sa pre vás rozhodli nachystať knihy so zľavou a navyše s venovaním a podpisom autorky. Každý, kto si knihu na Martinuse objedná od dnes do 17. augusta, bude mať knihu s venovaním a podpisom. Ak sa vám čakať nechce, skladom za najlepšiu cenu hľadajte tu (bez venovania a podpisu).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Myslí to úprimne

Boris Kollár sa za seba nehanbí. Necháva to na nás.

Minúta po minúte: V Česku pribudlo takmer 1 500 prípadov

Na Slovensku sa novým koronavírusom nakazilo celkovo 6 756 ľudí.


Už ste čítali?