reklama

Ako znemožniť manželku a iné málinské huncútsva

Keď sa pohádate s manželkou a chcete ju potrestať spôsobom, ktorý je krvavý a morbídny. A podarí sa vám to...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Voľakedy býval na dedinách i v mestečkách zvyk, že sa za teplých letných večerov ľudia zišli na lavičkách pred domami a debatovali. Ja si ho pamätám ešte zhruba pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi, dnes sa už od nás z Hradišťa takmer vytratil. Dokonca aj lavičky zmizli. Ale verím, že na iných miestach tieto zvyky ostali. Najväčší úspech mali bezpochyby v dobe predtelevíznej, veď aj vtedy ľudia bažili po napínavých a často i krvavých príbehoch (stačí si spomenúť na Dobšinského rozprávky) a nemali iný spôsob, ako sa k nim dostať. Ústrednou postavou týchto posední býval obvykle dobrý rozprávač, v každej obci ich bolo niekoľko. Pozvime jedného medzi seba aj my, Tibora Urbašíka z Málinca. Je to človek, ktorý v živote prešiel mnohým a napriek načatému deviatemu krížiku má fenomenálnu pamäť. Dokonca svoje spomienky zapísal a my sme mu ich pomohli vydať knižne – Spomienky z okolia horného Ipľa. Vypočujme si teda tri príbehy: krvavý o skúške manželky, v druhom sa predvedú mládenci, ktorí sa chceli zapáčiť opačnému pohlaviu a v treťom bude mať hlavné slovo bitka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Posedenie na lavičke
Posedenie na lavičke 

Trocha krutý fígeľ
Prvý príbeh sa krúti okolo kováča, ktorý okrem iného vyrábal aj truhly. A bol veľký figliar. S manželkou sa mali radi, ale ako to už býva, občas si aj skočili do vlasov. Ako to už v živote býva, občas prišlo i k hádkam, ktoré sa snažil urovnať stále nejakým žartom. Niekedy predstieral, že ohluchol a že vraj nič nepočuje, čo manželka hovorí. Inokedy si začal vyspevovať a pýtal sa manželky, túto poznáš, alebo túto iste poznáš. Trvalo to dotiaľ, pokiaľ sa manželka neusmiala, lebo vedela, že si s ním inak nepočne.
Raz pred manželkou žartom poznamenal, že z truhiel, ktoré vyrobil, si už vybral aj pre seba. Tá ho, samozrejme, zahriakla.
Jedenkrát predsa došlo k veľkej hádke až takej, že sa manželka išla na neho sťažovať k susedke. Keď odchádzala, poznamenala, že keby aj zomrel, vôbec by za ním neplakala.
Hútal, ako by sa presvedčil, či je to naozaj tak. Napadla ho myšlienka čo urobí, aby sa presvedčil o pravdivosti jej rečí. Zarezal kohúta, krvou si potrel krk aj tvár a ľahol si do pripravenej truhly. Čakal, čo sa bude diať, keď sa manželka od susedov vráti.
Jej hnev bol veľký, návšteva u susedov trvala dlho. Pomýšľal, že so žartom skončí, lebo od ležania v nevystlanej truhle ho už chrbát poriadne bolel. Predsa však vydržal.
Manželka po príchode domov zbadala na chodbe krvavú stopu, ktorá ju priviedla do izby, kde skladovali truhly. Od veľkého prekvapenia zmeravela. Hrdlo jej tak stiahlo, že spočiatku nevedela vydať žiaden zvuk. Po chvíli predsa začala bedákať, zalamovať rukami a nahlas nariekať.
„Toto si mi predsa nemal urobiť, veď v hneve povie človek hocičo.“ Po týchto slovách bežala znova do susedov po pomoc.
Milý Janko z truhly rýchlo vstal, poumýval sa od krvi, poriadil chodbu a z komory si vzal slaninu a chlieb. Keď dobehli susedia, zajedal si za stolom. Manželka vlastným očiam neverila, čo sa to vlastne deje. Pred chvíľou bol mŕtvy a teraz si zajedá.
Odvtedy susedia manželke neverili, veď sami videli, že si smrť manžela vymyslela. Až po čase sa všetkým priznal, čo spravil, aby zistil, či ho bude manželka oplakávať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Huncútstva málinských učňov
Málinec bola veľká dedina a bolo v nej mnoho remeselníckych učňov – šustri (obuvníci), mäsiari, stolári či krajčíri. Po práci sa stretávali a preberali rôzne veci. Predvádzali sa a chvastali, každý chcel na ostatných urobiť dojem. Niekedy aj za cenu poriadnych lotrovín.
Najväčší figliari boli Gregor – Mravec a Slanec – Milý pán. Títo sa jedného dňa dohodli, že vyvedú niečo, na čo sa bude dlho spomínať. Vybrali sa s vrecami a lopatou do lesa. Vyhliadli si veľké mravenisko, ktoré nabrali do vriec s úmyslom, že ho v dedine budú predávať ako ovos.
V hute u Kuchynkov v čeľadníckej izbe spávali frajcímerky (chyžné), tým chceli domnelý ovos predať. Ako si zaumienili, tak aj urobili, len počkali, kým sa páni navečerali a frajcímerky mali voľno.
Keď sa v malej izbičke rozsvietilo svetlo petrolejky, vedeli, že je vhodný čas na ponuku. Zaklopali na oblok a dievčatá v domnení, že klopú záletníci, otvorili.
Ponuka znela: „Predávame ovos a vám ho veľmi lacno dáme, veď vaši doma chovajú zajace, iste vás pochvália. Ovos sme ukradli u Pašúta od mláťačky.“
Dievčatá sa nedali dlho prehovárať, chceli si ísť vziať nejaké nádoby, načo Slanec pohotovo poznamenal: „Načo by ste chodili po nádoby, veď máte zástery, my vám to do nich nasypeme a vy si to potom dáte kde chcete.“
Pristali. Mišo s Janom – tak sa mládenci volali, súčasne začali ovos sypať do záster. Bolo prítmie, a preto dievčatá hneď nezbadali, o čo ide. Len keď zacítili, že po nich začína čosi liezť, ba ten ovos začínal i štípať, s veľkým vrešťaním sa snažili obsah záster vyvrhnúť von cez oblok.
Mládenci sa núkali, že im pomôžu zbaviť sa nepríjemného hmyzu, ale to vyvolalo len nadávky a krik. Dobehla i milosťpani, a keď aj po nej začali tie veľké mravčiská liezť, ani ona nevedela čo skôr: či nadávať alebo sa otriasať.
Aktéri sa stratili ako gáfor. Mohli sa pred kamarátmi pochváliť čo vyparatili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Mládež voľakedy
Mládež voľakedy  

Šidlo, ako zbraň
Svadby v Málinci sa nemohli zaobísť bez soboťanov – tak volali tých, ktorí na svadbu prišli bez pozvania a obšmietali sa po dvore vyčkávajúc, či niekto zo svadobníkov niečo nevynesie od stola. Nechýbali tu ani učni v moderných kabátoch, ale ani sedliacky mládenci v tradičných kabaniciach. Ako to tak býva, tieto dve skupiny sa nemali veľmi radi.
Cez pootvorené dvere bolo vidno do kuchyne. Na prípecku boli poukladané koláče – mrváne. Na nich bola tŕnina z divých tŕniek – to vraj preto, aby sa ku ním nedostali všetečné deti. Ku soboťanom sa z kuchyne šírila vôňa pripravovaných jedál. Ďuro Bocár podišiel ku Strojnému a vraj, len tak z parády, ho udrel rukávom kabanice, v ktorej mal zašitý kameň.
„Ďuro, nezadrapuj!“ povedal šusterský učeň Strojný.
Ďuro to urobil znova, čo Strojného napajedilo a povedal mu: „Prestaň, lebo obanuješ!“
„Veď ťa len rukávom,“ a v tú chvíľu už mal Strojný buchnát na chrbte, div mu dych nevyrazilo.
Vtedy Strojný siahol do vrecka kabáta, kde mal pre prípad šusterské šidlo a viackrát pichol Bocára do pleca. Ďuro zreval, keď mu šidlo zaškrípalo na kosti. Strhla sa hádka medzi kabaničiarmi a kabátošmi. Jeden z kabaničiarov zakričal: „Bimo kabátošó!“ Boli v presile, tak sa kabátoši dali na útek.
Ďurovi Bocárovi ruka tak zapuchla, že s ňou na dlhý čas nemohol hýbať. Pri umývaní to bolo ešte horšie a holiť ho musel brat Paľo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Osobne si na príbehoch Tibora Urbašíka vážim to, že do príbehov dokázal zaznamenať i mnoho zo zvyklostí a obyčajov našej časti Novohradu. A tak sa človek pri čítaní i zabaví i čosi dozvie. Ak by ste si tieto príbehy chceli prečítať, posledné štyri dva kusy knihy v distribúcii nájdete tu. Ďalšie potom už len u autora v Málinci, ak by ste mali cestu okolo.

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu