Keď vás rozplače prezident

Autor: Mišo Šesták | 27.8.2020 o 8:27 | (upravené 2.9.2020 o 5:51) Karma článku: 6,28 | Prečítané:  1873x

O návšteve T. G. Masaryka v Novohrade. O jeho stretnutí s dávnym spolužiakom. O tom, ako spolužiaka dojalo, že má prezidentovi tykať.

Začiatkom septembra 1930, teda takmer presne pred osemdesiatimi deväťdesiatimi rokmi, navštívil južné Slovensko Tomáš Garrigue Masaryk, prvý prezident ČSR, ktorý bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený – aspoň teda podľa toho, čo sa dočítate vo všetkých dobových kronikách. Svoju cestu začal v Zlatých Moravciach, odkiaľ sa pobral do Novohradu. Veľmi podrobnú správu o jeho ceste priniesol týždenník Pluh. Z nej si môžeme spraviť dosť dobrú predstavu o tom, ako to počas jeho návštevy vyzeralo. Úprimne povedané, bola to celkom nuda. Masaryk navštívil niekoľko obcí a miest, v každej si vypočul niekoľko príhovor a následne na ne odpovedal či už v češtine/slovenčine alebo v maďarčine. Rečníci veľa hovorili o lojálnosti k prvej ČSR i o dobrom spolunažívaní Slovákov a Maďarov v tomto kraji.

Veľmi sympatické mi bolo, že sa Masarykov sprievod nezastavil len v najväčších mestách, ale vypočul si aj občanov v Lešti, Dolnej Strehovej, Ábelovej, Polichne, Starej Haliči, Lovinobani či Veľkom Krtíši (v tom období to ešte bola malá dedina patriaca do okresu Modrý Kameň). Vo Veľkom Krtíši sa prezident s občanmi stretol pred rodným domom Augusta Horislava Škultétyho (evanjelický farár, spisovateľ, etnograf – s Dobšinským zbieral rozprávky). Masaryk vo svojom prejave povedal, že znal mladého Škultétyho a že sa s ním radil v Turč. Sv. Martine za starých dôb, ako postupovať.

Tu treba povedať, že si prezident pomýlil Augusta Horislava Škultétyho (1819 – 1892) s Jozefom Škultétym (1853 – 1948), ale myslím si, že vtedy si to nikto nevšimol. V Dolnej Strehovej položil veniec do hrobky maďarského spisovateľa Imre Madácha. Z tohto pohľadu trochu zamrzí, že položením venca na hrob slovenského národného buditeľa Daniela Maróthyho v Ľuboreči Masaryk poveril "len" veliteľa roľníckej jazdy. Ale sám mal jednak asi príliš nabitý program a jednak chcel týmto gestom maďarským občanom naznačiť, že si ich ctí ako všetkých ostatných obyvateľov ČSR. 

V Dolnej Strehovej sa prezidentovi takto prihovoril maďarský roľník L. Vámos: Maďarské obyvateľstvo modrokameňského okresu prichádza s úctou a láskou pred Vás, aby podľa príkladu bratov Slovákov Vás pozdravilo a uistilo Vás o svojej vernosti a oddanosti. Neprišli sme sem z rozkazu, ale z úprimného presvedčenia, keďže je pán prezident i naším milovaným otcom a najlepším naším dobroprajníkom. Naši Maďari sú presvedčení o Vašom vysokom smýšľaní, o Vašej spravodlivosti, neznajúcej straníckosti, o Vašom humánnom cítení a práve preto pojímajú do svojej každodennej modlitby prosbu, aby Vám Pán nebies poskytnul hodne požehnania a aby Vás nechal na živote po tú najkrajnejšiu hranicu ľudského veku. Nech je nám pán prezident medzi svojimi vernými Maďarmi vítaný a nech vďačne prijme na znak nášho holdu túto maľbu, predstavujúcu náš vidiek. Nech žije pán prezident dlhé roky!

Väčšinou to boli také zdvorilostné diplomatické reči, akurát v Lučenci sa Masaryk názorovo nepohodol s advokátom a členom mestského zastupiteľstva za opozíciu Jánom Gillerom v otázke maďarskej menšiny. Ale z toho tu nebudem citovať, lebo príliš odbočím. Chcem sa totiž dostať do Buzitky, legionárskej kolónie. Tu mal prezident naplánovaných 5 minút na stretnutie s občanmi, zastávka sa však značne predĺžila: Srdečné rozhovory získali potom na dojemnosti a cituplnom humore, keď bol pánu prezidentovi predstavený jeho spolužiak, otec jedného z kolonistov, ktorý s pánom prezidentom chodil v Čejkoviciach do školy. Hlasom naplneným slzami pripomínal starý roľník pánu prezidentovi, ako učieval kedysi celú triedu, keď rechtor odišiel za svojim iným zárobkom, nemohol však dlho pokračovať v rozpomienkach, slzy mu v tom zabránili úplne, keď mu dr. Masaryková pripomenula, žeby – ako spolužiak – mal pánu prezidentovi tykať. Dojemnú situáciu zachránil pán prezident tým, že spomenul žartovné pripoviedky, ktoré na nich, čejkovických chlapcov, pokrikovali chlapci zo susednej dediny, načo dosiaľ dojaté obecenstvo prepuklo vo veselosť, ktorá nemala medzí... Jasave pozdravovaný, odišiel potom pán prezident so svojim milým úsmevom v dobrých očiach a tvári ďalej... do Fiľakova.

Toľko teda pár ukážok z naozaj rozsiahlej reportáže o pobyte T. G. Masaryka v Novohrade. Ak by ste si ju chceli prečítať celú, môžete siahnuť po originálnom týždenníku Pluh alebo je aj druhá možnosť – pri príležitosti 80. 90. výročia tejto návštevy bude celá reportáž súčasťou bonusovej časti nášho Zborníka zo Stretnutie priateľov regionálnej histórie. Podrobnosti o ňom si môžete prečítať tu, čo je tiež jediné miesto, kde si je ho možné zabezpečiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič tvrdí, že jeho manželka je iba obeťou

O čom je nový škandál okolo krachujúcej finančnej skupiny.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Trochu nudy do toho vládnutia

Priame kompetencie predsedu vlády sú na papieri skromné.


Už ste čítali?