Spotreba 1 liter na 1 kilometer

Autor: Mišo Šesták | 10.9.2020 o 8:27 | Karma článku: 10,47 | Prečítané:  6988x

V Komárne mal malý trabanťácky motor takú neskutočnú spotrebu, až sa to hanbím povedať nahlas... Ale vyhrali sme.

Už som chcel s písaním o motoristickom športe skončiť, ale nedá mi. Julo Jarábek, autor knihy Vôňa benzínu, kde zozbieral spomienky motoristických športovcov z rôznych odvetví v Novohrade (motokros, autokros, reallye, motokáry atď.), mi poslal odpovede na tri moje otázky. A sú natoľko zaujímavé, že sa o ne chcem s vami podeliť. Na záver potom ešte pár perličiek ohľadom spotreby závodných áut.

Ako si sa vôbec dostal k závodeniu?
"Na základnej škole som chodil do jednej triedy spolu s Mirom Ďurkovičom. Už na druhom stupni mala skupinka technicky založených „sopliakov“ privilégium, že v rámci prác v dielni mohli pracovať na motorovom vozidle. Bola to po domácky vyrobená trojkolka s motorom (asi 125-ka), na ktorej sa potom bláznili na školskom dvore. Miro býval neďaleko školy, tak naša cesta domov často viedla cez ich dvor, plný starých áut. Ako sme rástli, pribúdali pečiatky do nových vodičákov. Veľa sme „lietali“ na pionieroch. Pamätám si, Miro mal „jednohapaja“ 555, na ktorej mal namontované vysoké riadidlá. Keď už mohol jazdiť na väčších motocykloch, začal sa venovať motokrosu. Často sme s ním chodili na tréningy. Až do doby, kým si na tréningu nezlomil nohu. To bol koniec jeho začínajúcej kariéry. Bez toho, aby absolvoval aspoň jeden pretek.

Ale pretekov v blízkom, či trochu vzdialenejšom okolí bývalo veľa, tak sme ich začali navštevovať. A bolo jedno, či to boli motokrosy, motokáry alebo cestné preteky. Okrem tých posledných všade štartovali Lučenčania, mali sme komu fandiť. Nakoľko vtedy neboli uzavreté depá, mohli sa diváci voľne pohybovať pomedzi pretekárske stroje a debatovať s pretekármi. Takto sme sa navzájom spoznávali s väčšinou ľudí, o ktorých sa píše v knihe Vôňa benzínu.Vedel som, že Miro má dvoch bratov, ktorí boli starší a občas sme ich u nich na dvore stretli. Jeho rodičia nás brali ako svojich, mám na nich veľmi pekné spomienky. Keď starší brat Peter narukoval na ZVS do Pardubíc, vybrali sa jeho rodičia na návštevu. Bolo to načasované tak, že sme vlastne išli na Majstrovstvá sveta v motokrose do Holíc (neďaleko Pardubíc) a spojili to so stretnutím s Petrom. Bol to rodinný výlet, ale ja som bol s nimi. O rok neskôr sa išlo do Holíc už aj s Petrom a bez rodičov. Miro tvoril stále súčasť nášho teamu. Aj počas pretekania nám občas robil doprovod."

S Petrom si neskôr tvoril súťažnú dvojicu?
"Peter po návrate zo ZVS uvažoval o motokrose. Predtým sme si ale užívali mladosť a slobodu. Peter vlastnil motorku Norton 500, ktorú neskôr vymenil za Matschless 500. Jeho brat Miro mal Jawu 350 Bison a spolu sme brázdili slovenské cesty. Ale raz sa v Lučenci konala BOAS (Branno-orientačná automobilová súťaž) Rallye Ipeľ a my sme sa s Petrom na ňu prihlásili. Bola to súťaž, na ktorej rozhodovali branné prvky a rýchlosť sa hodnotila iba v dodržaní stanovenej jazdnej doby. No, nedopadli sme veľmi slávne. Nejdem hovoriť prečo. Ale bol to impulz pre hlbokú myšlienku, či neskúsime riadne pretekanie na automobilových súťažiach - rallye."

A dostali ste sa k trabantom?
"Prvá otázka nebola o tom, ako sa to robí, ale – na čom. Voľba padla na trabant. Bolo to lacné auto, starý „šrot“ sa dal zohnať za pár šupov. Potom sme sa čírou náhodou dozvedeli, že v Ožďanoch býva bývalý pretekár s trabantom – MUDr. Steller. Od neho sme dostali neskutočne cenné rady na začiatok. A aj prvý ochranný rám do auta. A potom už nasledovali stovky hodín v garáži pri príprave a úpravách Trabanta, aby vyhovoval predpisom FIA, prílohe J, aby mohol byť zaradený v skupine A2. Samozrejme, dôležité bolo aj bojové pomaľovanie. Podľa reakcií okolia sa vydarilo. Ale to je už história, ktorá je popísaná v knihe Vôňa benzínu. Aj to, ako sa nám darilo, či nedarilo."

Tu si dovolím vložiť poznámku, že kniha Vôňa benzínu je už nejaký ten týždeň vypredaná, akurát Martinus kdesi vyhrabal ešte jeden či dva kusy, ak vás toto rozprávanie zaujalo, skúste, myslím, že to stojí za to. Je to už úplne posledná možnosť. Hľadajte tu.

A teraz sa ešte vráťme ku spotrebe súťažných áut. Podľa toho, čo som našiel, bežné trabanty mali spotrebu okolo 8 až 9 litrov benzínu na 100 kilometrov (dobrý článok tu). Čo sa stalo so spotrebou po rôznych úpravách motoroch na súťaženie? Pomôžem si tu práve spomienkami troch pretekárov z knihy, aj keď teda nie sú úplne kontrétne.

Najprv Peter Ďurkovič, s ktorým závodil práve Julo Jarábek: Úpravu motora mi robil Daňo Macák, ktorý robil mechanika aj Slavovi Boklaščukovi pri motokáristoch. Upravil sanie tak, aby sa dali osadiť dva motokrosové karburátory a dozadu boli vyvedené dva výfuky. A práve tie nás často na pretekoch vytrápili. Všetky tieto úpravy mali jeden hmatateľný výsledok – spotreba ako na tanku. Výfuky zvukom pripomínali motorku, preto sme dostali prezývku „motorkári“.

Iný závodník, Štefan Varga, tiež len naznačuje: V Komárne mal malý trabanťácky motor takú neskutočnú spotrebu, až sa to hanbím povedať nahlas. Za celú súťaž spotreboval neuveriteľných 90 litrov benzínu! Ale vyhrali sme.

A na inom mieste: Na dohodnutom mieste som ho nenašiel a potreboval som tankovať. Na najbližšej pumpe som sa preto vrútil k stojanu v protismere a „vytrúbil“ som čakajúcich vodičov. Aj tak sme v časovke chytili trestné minúty. Vtedy som mal ukrutnú spotrebu, motor už mal za sebou štvrtý výbrus a neviem koľkú kľukovku. Chudák, dožíval...

Zaujímavé sú aj spomienky Zoltána Vámoša, tie sa však netýkajú trabanta, ale motokrosovej buginy: Doma sa opravovalo a robili sa ďalšie úpravy na podvozku. Už aj tak ťažkú buginu sme osadili pevnejšími ramenami, polosi sme upravili z Robura. Stále zle. Roburácke kardanové kríže trhalo, akoby boli z papiera. Tatrovácky motor mal úžasný krútiaci moment, a tomu sa ťažko odolávalo. Ja som ho mal osadený dvomi karburátormi z Bucega (rumunské nákladné vozidlo s benzínovým motorom). Okrem výkonu mal motor aj kvalitnú spotrebu – 30 litrov si zobral bez hanby. V tom čase bol predpis maximálnej spotreby na rozjazdu v pomere 1 liter na 1 km. A to bol pre nás problém – motor bol neustále hladný po benzíne. Robili sme tajné úpravy, aby sme mali dostatok benzínu na rozjazdu. Napríklad sme ako nádrž na palivo používali desaťlitrovú bandasku, ktorú sme si rozrezali a nenápadne zväčšili jej objem. Aj tak som do cieľa chodil len na benzínové výpary.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Po víchrici nech súdnictvo rozmetá orkán

Peklo je prázdne a všetci diabli sú tu.


Už ste čítali?