Keď vám rozkazuje idiot

Autor: Mišo Šesták | 24.9.2020 o 8:27 | (upravené 29.9.2020 o 9:28) Karma článku: 10,55 | Prečítané:  15399x

Zohnali mu posteľ, mne začal rozkazovať, čo všetko musím variť, no keď som mu oznámil, že z ničoho sa len nič môže variť, učučal a čo sa navarilo, jedol ako húsenica.

Poďme naspäť na bojiská prvej svetovej vojny, konkrétne sa so Samuelom Činčurákom vráťme do roku 1916 na ruský front na územie dnešnej Ukrajiny. Pripomeniem, že Činčurák bol dôstojnícky sluha pri zásobovacej kolóne. S dôstojníkmi kadečo zažil a kadečo opísal vo svojich zápiskoch. Väčšina z toho by sa jeho dôstojníkom nepáčila, veď opisoval, ako kradli, hýrili, smilnili, chľastali a tak.

Dnes vám predstavím niekoľko jeho spomienok v súvislosti s jedným jeho nadriadeným. Aké to je, keď sa k rozkazovaniu dostane nekompetentný, ctižiadostivý a pôžitkov chtivý exemplár? Začnime poporiadku, pozrime sa na prvé stretnutie Samuela Činčuráka s dotyčným:

Jedného večera šiel môj nadporučík k nadporučíkovi Vadašovi, aby mu skôr večer prešiel, bo teraz bol sám. Vrátil sa pozde v noci a priviedol sebou jedného kadeta a hovorí, že ten bude u nás. Kadet mal už cez 40 rokov, postlal som mu na lavicu, ale na druhý deň, že on musí mať posteľ, bo vraj na lavici mu je tvrdo. Zohnali mu posteľ, mne začal rozkazovať, čo všetko musím variť, no keď som mu oznámil, že z ničoho sa len nič môže variť, učučal a čo sa navarilo, jedol ako húsenica. Jedného večera odišiel môj nadporučík ku poručíkovi Drbalovi, bo ten mal odísť k pechote a tam zostal aj pri večeri. Manipulant mi poslal tri šnicle, aby som upiekol na večeru dôstojníkom, tri šnicle a oni dvaja, aj to nie veľké, ako to rozdeliť? Tak jednu a pol každému.
Keď som upiekol, podelil, vyšiel som von na dvor pre vodu a než som sa vrátil, domácej dievča jednu polovičku ukradlo, čo teraz počať. Nuž, každému jednu a bude vec na pokoji.
Prišiel kadet a pýta večeru, hovorí, že nadporučík bude tam večerať. Tak dobre, dal som mu dve celé, aby sa najedol. Zjedol, akoby oheň spálil, zavolal ma a hovorí, aby som mu doniesol aj nadporučíkovu porciu, že ten nepríde. Hovorím mu, že som mu dal obidve.
„Ale nadporučíkovu porciu!“ zareval.
„Nemám viac, iba kúsok.“
„Tak aj ten mi doneste!“
Dal som mu aj ten kúsok.

Kadet Rónai, ako sa dotyčný volal, sa v dobrom svetle neukázal, ani keď išlo na fronte do tuhého.

Dostali sme rozkaz, aby sme boli pripravení, preto sme spali len ako zajaci. Náš kadet, ktorý len teraz po prvý raz tu pekelnú hudbu počul, napnuto očakával a tvrdil, že nepriateľ neprerazí. V noci o dvanástej prišlo, že máme ísť do Zastavnej a tam na ceste čakať ďalšie rozkazy. Kadet sa triasol od strachu a všetko, čo vedel povedať bolo: „Die Rusen doch hat gesigt!“
(...) Dáko sme sa dostali na cestu. Začalo pršať veľmo. Keď sme prešli do Zastavnej, tu nás už čakal rozkaz ísť do Vrboviec. Celou cestou pršalo, až sa tak lialo. Zmokli sme ako myši všetci. Keď sme prišli do Vrboviec, manipulant našiel byt pre dôstojníkov, v byte boli dve izby, myslel jednu pre dôstojníkov a jednu pre „kanzelei“ seba aj nás sluhov. No náš nový kadet vyhnal nás von na dážď, tu ho všetci vzali v nenávisť, bo už dva roky bolo, čo sme sa nachodili na bojišti, viackrát sme spali s naším nadporučíkom v jednej izbe a teraz chlap, ktorý pred pár dňami prišiel a je titulovaným kadetom, ináče trainvojak ako my, musí mať izbu extra!
Na druhý deň prišlo, že je Ronai, náš kadet, preložený ku 4. stafflu. To sme boli všetci radi, že sa ho strasieme a jemu sme dopriali do 4. staffla, bo sme poznali nadporučíka Novotného, že je človek, ktorý si vie poradiť s rohatými pánmi, aký bol Ronai.

A veru narazila kosa na kameň. Neprešlo veľa času a cesty Činčuráka, nadporučíka Novotného a kadeta Rónaia sa opäť preťali.

Dôstojníci si ľahli trochu do voza, bo celú noc nespali. Ja hodil som deku na bujnú trávu vedľa voza a ľahol som si. Ani som nezaspal, prišiel ku mne kadet Ronai a spytuje sa, či mám niečo na pitie.
„Tu je voda vo fľaške,“ hovorím.
„A víno alebo rum nemáte?“
„Ja nemám.“
Čo bolo, to bolo nadporučíkove a jemu to nenáležalo. Tak vraj, žeby som mu dal niečo zjesť.
„Aj sám by som jedol, keby som mal čo.“
On, mysliac, že u mňa i teraz sú pečené šnicle ako v Teutroch, šiel na stranu a ľahol si. Keď nadporučík Novotný vstal, počul, že je tu kadet Ronai, dal ho ku sebe zavolať a spytoval sa ho, kde je jeho staffel. Ronai začal sa vyhovárať, že ho on vyviedol z nebezpečenstva, no svedkovia boli tu, čo svedčili, že utiekol prvý bez toho, žeby jeden voz bol vyslobodil. Nadporučík Novotný vedel, že sú jeho vozy zachránené, bo sa minulej noci zišiel s jeho poddôstojníkmi. Len sa chcel spýtať pána kadeta, ako sme mohli odísť a nahať staffel.
„Ja som šiel k divisionskommandu úradnou cestou, na vás som zveril staffel, vy ste panáčku odbehli a staffel ste mi utratili! Vedzte, že vás predvediem na vojenský súd a tam budete zodpovedať!“ kričal nadporučík Novotný na kadeta. „Koňa ste si nenakŕmili, moju najlepšiu staffel utratili!“
Kadet stál tu a triasol sa ako osika, nuž zodpovednosť bola veľká, ale čo.

Napokon, ako skonštatoval Činčurák, vyviazol Rónai bez trestu a bez ujmy. A ešte jedna príhoda s kadetom:

Z Ivankova museli povozy chodiť do Kolomeji, tam sa naložili a potom sa viezli do frontu. Keď sme teraz mali kadeta, tak ho nadporučík posielal s vozmi, lenže furmani sa veľmi zlobili na neho. Furmani rozprávali, ako s ním pochodili.
„Šli sme z Kolomeji do Gvoždiaku, čo je 16 km vzdialené. Keď sme prišli blízko Gvoždiaku, kadet pozrie na mapu a povie: ‚Nejdeme dobre, musíme naspäť.‘ Tak pohni do Kolomeje, obrátime sa a zase kupredu, keď mi ohli zase na tom samom mieste, tak to robili až do piateho razu. Darmo sme mu my furmani vraveli, veď sme odtiaľto, vieme tú cestu dobre do Gvoždiaku, nechcel nám veriť, veď on mal mapu.“
Áno, mal mapu, po ktorej sa nezmýli, len škoda bolo, keď kadet Ronai do nej nerozumel. Keď svitnul deň, predsa videl, že je tá cesta do Gvoždiaku, po ktorej päť razy chodili hore-dolu.

Čo dodať, že? Tak nejak to v živote chodí, predpokladám, že mnohí z vás, ktorí absolvovali základnú vojenskú službu, ste podobných jedincov poznali dosť.
Ak vás rozprávanie Samuela Činčuráka zaujalo, siahnite po jeho zápiskoch z prvej svetovej vojny. Zo samostatnej knihy ostávajú na internete už len dva kusy jeden kus (tu a tu), prípadne skúste kamenné obchody. Alebo Činčurákove zápisky nájdete v kombinácii s denníkom Jozefa Macha tiež z prvej svetovej vojny - konkrétne tu.  Aj toho už je len pár kúskov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zvoliť generálneho prokurátora je len prvý krok

Vypočutia trvali 36 hodín, voľba mala byť už v tieto dni.


Už ste čítali?