Stručná história vzniku hladovej doliny

Autor: Mišo Šesták | 1.10.2020 o 8:27 | (upravené 5.10.2020 o 17:01) Karma článku: 11,10 | Prečítané:  7168x

Na pozadí osláv demolačná čata rozoberala sklad MTZ a odvážala do Maďarska, aby takto získané železo, meď z káblov a hliník speňažila.

Presne pred týždňom vo štvrtok došlo v Utekáči k odstrelu veľkej časti zvyškov tamojšej kedysi slávnej sklárne. Pre domácich to bola veľmi smutná udalosť, v podstate akoby pohreb niekoho (veľmi) blízkeho. Nemožno sa im čudovať, skláreň bola srdcom i pľúcami Utekáča. Keď sa darilo sklárni, darilo sa i obci, huta poskytovala domácim obživu. Jej zánik po roku 1989 znamenal aj premenu kedysi prosperujúcej obce v hladovú dolinu.

Aj keď sa vrátime na samý začiatok a položíme si otázku, či bola skôr huta alebo obec, zistíme, že Utekáč ako taký vlastne vznikol len vďaka sklárni. Tú dal gróf Anton Forgáč postaviť na mieste, kde bol dostatok základných surovín pre výrobu skla – dreva, vody a kremeňa. Dolina Rimavice to spĺňala. Okolo huty bola postupne vybudovaná kolónia so šalandami – teda byty pre sklárov a tí sem prichádzali najmä z Čiech, Moravy ale i z Rakúska či Bavorska. Aj preto sa Utekáčania svojou mentalitou odlišovali od všetkých okolitých dedín.

O dátume vzniku sklárne sa viedli polemiky. V hre boli roky 1824 ale aj 1787. V roku 1987 skláreň oslavovala dvojsté výročie svojho vzniku. V roku 2017 boli tendencie oslavovať 230. výročie, našťastie sa tak nestalo. Keď sme o utekáčskej sklárni v minulý rok pripravovali knihu, pozrel sa na tento problém odborník z najpovolanejších, historik Ján Žilák, a takýto bol jeho záver: Iná je však otázka vzniku utekáčskej sklárne. V tejto súvislosti sa najčastejšie diskutuje o r. 1787 alebo 1824. Podľa zápisov v Protokole rímsko-katolíckej farnosti v Kokave, kam Utekáč cirkevne patril a dodnes patrí, sa ako vierohodnejšia javí druhá možnosť. Za r. 1824 hovoria i kokavské rím. kat. matriky, v ktorých sa od r. 1803 až do 8. marca 1825 nevyskytuje ani jediná zmienka o sklároch. To by v prípade existencie sklárne v Utekáči pred rokom 1824 bolo nemysliteľné. S ohľadom na rímsko-katolícku konfesiu drvivej väčšiny malohontských (vrátane neskorších utekáčskych) sklárov by uvedená absencia ich matričných záznamov musela byť neuveriteľne výnimočným javom. Napriek tomuto zisteniu sme pre istotu prezreli dokumenty zachované v archívnom fonde Malohontského dištriktu z obdobia okolo r. 1787, ako aj agendu Gemersko-malohontskej župy II. v Štátnom archíve v Banskej Bystrici za roky, keď údajne mala utekáčska skláreň vzniknúť. Všetko bezvýsledne. Nepriamym faktom, ktorý vyvracia názory o počiatkoch sklárne v Utekáči v r. 1787, je pomenovanie sklárne Dolina k r. 1831 ako „Altantonthaler glashütte“, čiže „stará skláreň v Antonovej doline“. Táto stará, vlastne staršia skláreň, vznikla v r. 1801. O tom, že utekáčska skláreň bola oproti dolinskej sklárni nová, hovorí aj v súvislosti s ňou vytvorené maďarské pomenovanie Utekáča – Újantalvölgy, čiže „Nová Antonova dolina“. Tvrdenie sklárskeho odborníka J. Bártu, že skláreň v Utekáči vznikla v r. 1824, možno teda jednoznačne odobriť ako správne.

Skláreň zažila lepšie aj horšie časy. V roku 1907 kompletne vyhorela. Na jej mieste Jozef Inwald postavil novú skláreň a výroba pokračovala. Do prvej svetovej vojny sa v Utekáči vyrábalo najmä osvetľovacie sklo, petrolejové lampy, cylindre či úžitkové sklo. Od roku 1917 sa začali vyrábať žiarovkové baňky. V najlepších časoch produkcia dosahovala milión baniek mesačne.

Situácia sa začala zhoršovať na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia a vyvrcholila v roku 1926, keď v dôsledku hospodárskej krízy vyhasla aj posledná pec a sklári odišli za zárobkom do cudziny. Následne vznikla nová účastinná spoločnosť s názvom Clara a fabrika sa postupne opäť rozbehla. Popri žiarovkových baňkách sa začala aj produkcia termosiek, ktorými sa skláreň Clara preslávila najmä v období socializmu. Po revolúcii bol závod sprivatizovaný (1995) a v roku 1998 skončil v konkurze. Pokusy o obnovenie boli ešte v roku 2001, ale neúspešné.

Ján Žilák píše ešte o jednom paradoxe: Iróniou konca sklárne sa stali aj oslavy posvätenia a odhalenia erbu obce 30. októbra 2006. Na pozadí osláv demolačná čata rozoberala sklad MTZ a odvážala do Maďarska, aby takto získané železo, meď z káblov a hliník speňažila. Ešte funkčné sklárske lisy boli rozpálené na polovicu a všetko išlo do šrotu. V dobrom stave zostala len štvorpodlažná administratívna budova. Zariadenia sklárne aj výrobné budovy kúpila od správcu konkurznej podstaty fyzická osoba. Na likvidácii strojov a kovových častí technologických zariadení pracovali jej zamestnanci niekoľko mesiacov. Ostatní, ktorí to všetko budovali, sa len smutne pozerali.

A smutne sa pozerali aj minulý týždeň, keď výbuch strhol veľkú časť toho, čo zo sklárne ešte ostalo. Ktovie, čo vznikne na jej mieste.

Utekáčania stihli ešte minulý rok vydať knihu mapujúcu osudy ich sklárne, na ktorej sme sa podieľali aj my. Stihli sme to v hodine dvanástej. Pre nás je zase tento rok rokom, keď sa nedostupnými stane viacero našich kníh, vrátane tej o utekáčskej sklárni – na internete ostáva posledných 8 kusov (len tu). V knihe nájdete spracovanú nielen najstaršiu históriu z pera Jána Žiláka, ale najmä obdobie socializmu – kompletný opis všetkých prevádzok, ich fungovania a zaujímavostí a tiež množstvo výrobkov. Pripomeňme si skláreň aj niekoľkými fotkami.
Takisto prvá (9 kusov) a tretia (4 kusy) zo série utekáčskych kníh sa blížia k svojmu vypredaniu na internete.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zvoliť generálneho prokurátora je len prvý krok

Vypočutia trvali 36 hodín, voľba mala byť už v tieto dni.


Už ste čítali?