Keď vás svokor nechce

Autor: Mišo Šesták | 15.10.2020 o 8:27 | (upravené 18.10.2020 o 14:48) Karma článku: 11,81 | Prečítané:  3739x

Starý gróf si nijako nevedel predstaviť, že jeden obyčajný huslista sa opovážil popýtať jeho dcéru o ruku. Stretnutie trvalo 10 minút a Hubay sa ocitol na ulici.

Chcel by som vám predstaviť časť životného príbehu Eugena Hubaya, slávneho huslistu, ktorého život bol do veľkej miery spojený aj s Novohradom. Jeho kompletné osudy spracovala Mária Adamová do príspevku Sláčik a husle Eugena Hubaya na Slatinke, ktorý bude súčasťou tohtoročného zborníka zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie. Ja sa zameriam len na jednu časť života Eugena Hubaya a síce na jeho trampoty s láskou a najmä nevôľou svojich potenciálnych svokrovcov k nemu samému.

Povedzme si najskôr, kto bol Eugen Hubay. Dám slovo Márii Adamovej: Narodil sa 15. septembra 1858. Už ako 4-ročného ho otec učil hrať na husle. (...) Prvé husle dostal ako 5-ročný. Sedemročného ho otec zapísal do súkromnej školy. Ako 9-ročný hral koncert od Violettiho A-mol v sprievode hudobného telesa. Inšpirovaný otcom sa rozhodol pre hudobnú profesiu. Matka mu zomrela mladá, keď mal Eugen 14 rokov. Chlapec bez matky si nikde nenašiel svoje miesto, preto so súhlasom otca išiel študovať do zahraničia. Silne zaujatý cvičením na husle zanedbával stredoškolské štúdiá. Mal iba trinásť rokov, keď prvýkrát vynikol na talentových skúškach hudobnej školy. Po skončení reálky odišiel ako pätnásťročný na kráľovskú vysokú školu do Berlína k Jozefovi Joachimovi. Po ukončení štúdia sa vrátil do Budapešti, kde sedem rokov spolupracoval s Ferenczom Lisztom. V roku 1878 odcestoval do Paríža, kde ho Pasteloup predstavil na koncertoch a odrazu sa stal svetoznámym husľovým virtuózom. Potom sa vybral na koncertné turné po Francúzsku, Belgicku a Holandsku, kde mal obrovský úspech a všade ho oslavovali. Eugen Hubay, rodený Jenő Huber, si priezvisko na Hubay zmenil v roku 1879.

Ako hudobný skladateľ vytvoril množstvo diel: symfónie, husľové koncerty i niekoľko opier (napríklad Machová ruža či Cremonský huslista). V roku 1907 mu František Jozef I. udelil šľachtický titul s prídomkom Slatinský. Slatinka bola osada, kde mal kaštieľ gróf Cebrián. Dnes je súčasťou Lučenca.

Gróf Cebrián mal aj dcéru Rózu. Viedla si denník, vďaka ktorému dnes môžeme nahliadnuť nielen do jej súkromia. K slušne vychovaným dámam patrila aj hra na hudobný nástroj, Róza, červenovlasá, štíhla a ohnivá dáma s hnedými očami, vynikala speváckym talentom. Ako to už s maďarskou šľachtou bývalo, na zimu sa zo svojich sídiel sťahovali do Budapešti. Aj gróf Cebrián posielal obe dcéry do uhorskej metropoly k jeho sestre. Róza tu najradšej navštevovala koncerty, v roku 1888 si do denníka zapísala: Ani jeden Hubayov koncert som nevynechala. V jeho hre sa ukrýva zvláštne kúzlo. Husle nie sú mojim obľúbeným hudobným nástrojom, ale keď som počula hrať jeho na husliach, pozerala som s prekvapením, aké nádherné tóny vie vykúzliť zo svojich huslí.

Ďalší pre nás zaujímavý zápis je z 5. decembra 1889: Náš priateľ Žigmund mi na koncerte sľúbil, že na druhý deň donesie k nám na návštevu Hubaya. Keď sme stáli zoči-voči, tak som cítila, že by som sa chcela pozerať na neho stále, stále počúvať jeho tichý, hebký, príjemný, jemne zvučný, krásny hlas. Závistlivci o ňom hovoria, že je zaľúbený do hlasu svojich vlastných huslí. Po koncerte 19. januára pristúpil ku mne a opýtal sa, ako sa mi páčil koncert. Aká to len bola divná otázka...

Asi tušíte, kam to smerovalo. Stretávali sa čoraz častejšie v byte Rózinej tety, kde Eugen na klavíri sprevádzal Rózu pri speve. Keď sa Róza vrátila na Slatinku, zapísala si: Dnes som sa na omši modlila, aby som ho ešte aspoň raz na sekundu mohla vidieť... Ľúbim ho?

Uplynulo osem mesiacov, kým sa opäť stretli. Dám opäť slovo Márii Adamovej: Dňa 30. apríla 1890 sa Hubay stretol s grófom Cebriánom a požiadal ho o dcérinu ruku. Toto stretnutie však bolo veľmi nepríjemné. Starý gróf si nijako nevedel predstaviť, že jeden obyčajný huslista sa opovážil popýtať jeho dcéru o ruku. Stretnutie trvalo 10 minút a Hubay sa ocitol na ulici. Dcéra sa zaťala a s otcom sa prestala rozprávať.

Otcovi povedala: Počkám tri roky, kým budem plnoletá, a vydám sa za neho. Ak na mňa nepočká, ostanem do konca života sama, lebo len jedného človeka ľúbim do smrti, a to je Hubay.

Napriek nesúhlasu otca sa Eugen s Rózou i naďalej stretávali. V roku 1891 poslal Hubay svojej milej listom prsteň, o ktorom napísal: Prosím, noste tento prsteň, ktorý ste stále videla na mojom prste, bol to prsteň mojej matky. Dajte si ho na prst a pomyslite si, že tento prsteň má dušu a srdce s teplom môjho srdca, každým úderom Vám ho odovzdávam. Hovoria, že prináša šťastie. Mne už priniesol, lebo je šťastím, že ho môžem dať Vám.

V júni 1894 napísal Hubay grófovi Cebriánovi list, v ktorom sa opäť vyznal z lásky k jeho dcére a oznámil mu: Svoju svadbu by sme chceli uskutočniť na Rózine narodeniny 6. júla 1894, keď bude dospelá.

Vtedy sa už zrejme gróf Cebrián zmieril s predstavou Hubaya ako zaťa, pretože mu odpísal: V našom domove na Slatinke ťa srdečne očakávame. Svadba bude podľa vášho želania za prítomnosti príbuzných na Slatinke.

A tak pre mladých zaľúbencov všetko dobre dopadlo. Spomeniem ešte jednu epizódu zo života manželov (opäť citát Márie Adamovej): V roku 1899 zomrel v Bruseli Hubayov dobrý priateľ Francois van Hal, čo sa ho dotklo zvlášť preto, že ho pre neodkladné záležitosti nestihol navštíviť, hoci ho Hal v listoch stále volal. Do Bruselu prišiel až v deň jeho smrti. Keď sa dozvedel, že priateľove stradivárky idú na dražbu, ostal veľmi smutný, pretože si nemohol dovoliť kúpiť ich. Róza v tajnosti predala svoj perlový náhrdelník a požiadala Eugena Farkasházyho, aby odcestoval do Bruselu a kúpil husle, ktoré vydražili za 25 000 frankov. Bolo milým prekvapením pre Hubaya, keď sa dozvedel, že husle mu kúpila manželka. (...) Hubayova radosť bola neopísateľná. So stradivárkami zaobchádzal celý život tak, ako so živým človekom. V deň jeho smrti ležali v dvojitom puzdre na pracovnom stole. Tieto husle vyrobil taliansky výrobca huslí Antonio Stradivari (1644 – 1737) v roku 1726. V súčasnosti je hodnota huslí tri milióny eur.

Na Slatinke pri Lučenci trávil Eugen Hubay s manželkou veľa času. Narodili sa im synovia Andor a Tibor, hudobné nadanie nezdedili. Spomeňme ešte jednu zaujímavú spomienku Andora na detstvo v Novohrade: V roku 1905 si kúpila prvé auto v Novohrade matkina sestra Mária. Previezla nás v ňom z Fiľakova na Slatinku. Bolo to také ako jeden nepodarený koč s koňmi. Pri štarte takú koplo, že sme z neho skoro vypadli. Keď sa konečne rozbehlo po hradskej, ostával za nami veľký kúdol prachu, že sa z neho dalo zadusiť. Oproti idúce kone sa splašene vyhýbali do jarkov. Kravy, husi, sliepky radšej ušli. Môj otec s vreckovkou na ústach prosil švagrinú: „Mária, obráťme sa späť – je to ohromný vynález, ale radšej vysadnem. Ja si kúpim až potom, keď bude vynález dokonalejší...“

Celý príspevok Márie Adamovej nájdete v hore spomínanom zborníku. Možnosť získať jeho 640-stranovú limitovanú verziu ste už zmeškali, ak by ste chceli aspoň obyčajnú 320-stranovú, napíšte mi na facebook alebo na kniha.hornohrad(zavináč)gmail(bodka)com. Zborník budeme rozdávať niekedy koncom novembra. Prípadne niekedy na prelome rokov zverejníme aj elektronickú verziu zborníka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Po víchrici nech súdnictvo rozmetá orkán

Peklo je prázdne a všetci diabli sú tu.


Už ste čítali?