Keď sa na vojne máte ako prasa v žite

Autor: Mišo Šesták | 29.10.2020 o 8:27 | (upravené 30.10.2020 o 20:01) Karma článku: 9,22 | Prečítané:  3404x

Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo.

Samuel Činčurák mal počas svojho pobytu na troch frontoch prvej svetovej vojny veľké šťastie, že celý čas slúžil v zásobovacej jednotke a nikdy nezasiahol priamo do bojov. Párkrát sa síce stalo, že sa ocitol uprostred bojových stretov a mal čo robiť, aby vyviazol živý, ale oproti bežným vojakom bol relatívne v bezpečí. Navyše mal ako dôstojnícky sluha prístup k veciam a potravinám, o ktorých obyčajní vojaci len snívali. Dnes by som chcel napísať o obdobiach jeho vojenskej služby, keď sa mu aj voči jeho štandardu ešte výrazne polepšilo. Bolo to niekoľko desiatok dní, keď jeho dôstojník zastupoval pri vojenskej pekárni.

Najprv si ale dajme citát zo zápiskov Samuela Činčuráka, akýsi povzdych nad tými, ktorí majú postavenie a moc, ktorý platil vtedy, platí dnes a bude zrejme platiť, kým bude ľudstvo ľudstvom: Vždy som si myslel, že kde sú veľkí páni, tam sa faloš neprevádza, no aj to sú ľudia, lakomosť a obžerstvo zrovna tak opanuje vzdelaných ako sprostých, ba čím viacej, bo im viacej načim, oni sa s jednoduchým neuspokoja. Môj nadporučík sedel pri stole a písal úradné povinnosti, keď bolo načim jesť, šiel a najedol sa. Tu mal lepšiu kuchyňu, fajnovejšie jedlá, lenže bol viac hladnejší, ako keď som mu ja varieval. Ja som tu mal dosť prázdnyho času, keď som si vykonal svoju povinnosť, tak som si čítal slovo Božie.

Treba povedať, že podľa Činčurákových spomienok patril jeho nadriadený k tým rozumnejším dôstojníkom. Alebo mal od neho Činčurák možno len menší odstup a tým mu bol ochotnejší viac odpustiť. Na iných dôstojníkov hľadel v prevažnej väčšine „krivým okom“: Pri divizionkommande boli piati dôstojníci. Stotník, čo najviac vylihoval, zverolekár, lekár, tí dvaja už mali práce, bo jak ľudí, tak koní bolo mnoho nemocných alebo aspoň vyslablých od hladu. Jeden nadporučík, ten mal najviac práce, bo všetko riadil. Jeden kadet, ten bol menáž majstrom, jeho práca bola starať sa, aby ostatní mali čo papať. Vedľa seba mal ešte troch kuchárov, z tých jeden mal na starosti kravu, dve prasce a pár hydiny, pritom vždy si nariekali, že majú moc práce, tak aj druhí museli pomáhať.

K pekárni sa Samuel Činčurák so svojim dôstojníkom dostali viackrát, vždy to bolo len na niekoľko týždňov (Pokiaľ nepríde nadporučík V. z dovoleného, tak sme sa preniesli, aby sme skúsili život pri pekárni.), jeho zápisky z týchto období sú veľmi zaujímavé. Keď ste sa v armáde, kde plné brucho vojakov bolo skôr výnimkou ako pravidlom (v ostrom kontraste s tým, aké opulentné hostiny si na vojnové pomery robili dôstojníci), stali ste sa celebritou a, v prípade, ak ste to chceli zneužiť, dostali ste do rúk veľkú moc.

„Pri pekárni nastal veselý život. Musím povedať, odkedy sme sa nachodili na bojišti, nebolo nám tak pohodlne ako teraz tu, zvlášť môjmu nadporučíkovi. Nič nerobil, len dobré jedlá jedol a pil. Keď som si skončil moju prácu, mohol som písomne pracovať. Tu bolo naozaj živo, blízko krásnych bujných hôr bolo leženie, bolo od mesta trochu vzdialené.
Nadofficial umelecky to všetko zariadil, dal postaviť drevenú vilu, v nej viacej izieb – kancelárií pre štyroch dôstojníkov. Pre každého pekná izba, jedáleň, kuchyňa a pre nás sluhov jedna izba. Dobré maštale pre kone, pre pekárov barák a pekáreň, vyzeralo to ani dáka továreň. Neďaleko rieka, ktorá prichodí spomedzi Karpát, voda dobrá, chleba nadostač a kuchyňa planá nebola. Nebezpečenstvo tak veľmi nehrozilo, bo na tomto mieste nepriateľ sa veľmi netlačil kupredu.“

Tiež vám to znie ako ideálne miesto vo vojne, kde denne zomierali tisíce? Ak už ste museli byť na fronte, ťažko si viem predstaviť lepšie zaradenie. A pritom to stále nie je všetko, pozrime sa na život dôstojníkov pri pekárni podrobnejšie:

„Nechcem vynechať, ako tu žili dôstojníci. Ako inde, tak aj tu dôstojníci mali svoju kuchyňu, tri dojné kravy, pár ošípaných, kŕdeľ husí, kačíc, sliepky a zajace. Zväčša mali aj svoje vlastné svine, čo sa kŕmili odpadky a chlebom, až pôjdu na dovolenú, aby vzali domov. Vajcia chodili s vozom kupovať hodne ďaleko na zadok, kde tak veľa vojska nebolo, zavárali ovocie do fliaš, parádičky a čo ja všetko viem. Výborné jedlá k obedu, až šestoraké, trunku dosť, jedným slovom všetkyho! Som presvedčený, že v terajšom čase doma by nemohli tak hodovať, nie žeby pre drahotu peňaženka nepostačila, ale že vôbec neni k dostaniu kúpiť výživné články. Tu sa to dalo, bolo veľa mužstva, tak sa to ani veľmi nepoznalo na našej kuchyni, aj mužstvo malo dobrú kuchyňu. Mne bolo tiež dobre, bo tu a tam pomohol som kuchárovi a ten podal mi zase pod zuby. V tej dobrote zabudli sme na trápenie, ktoré sme predtým zažili a ani sme nezbadali, keď prišlo, že zase musíme naspäť ku diviziontrainkommandu, bo vraj nadporučík Csamprlik ide na dovoleno. Bolo nám obom ľúto, no aká pomoc, rozkaz je rozkaz.“

V inom duchu vyznievajú ďalšie skúsenosti Samuela Činčuráka, keď sa opäť dostali k pekárni, tento raz v poslednom roku Veľkej vojny už na talianskom fronte: „Keď sme v tých pustých talianskych horách na Ostariji Barikadi prevzali pekáreň od 21. divíznej pekárne, začali sme hneď pracovať. Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo. Dobrovoľne ponúkali od pechoty 10 korún za jeden chlebík. Daktorí pekári prevádzali kšefty, dôstojníci bránili, no to nič neosožilo. Spočiatku som sa nazdal, že sa správne robí, keď dôstojníci trestali pekárov za kšefty, no keď som videl, že dôstojníci daktorí zrovna zamieňajú, dávali chleba za prstienky, náramníky a všelijaké hračky, tak som povedal, že ani vojaci nemôžu lepšie robiť. Zamieňanie pokračovalo, pechota dávala za chlieb všetko, boty, prádlo a čo mali. Nuž aká pomoc, keď je vojna!“

Ukončím to ešte jednou spomienkou z talianskeho bojiska, keď sa na kopcoch, kde mala rakúsko-uhorská tábor, začal topiť sneh a oni zistili, že sú na mieste, kde mal predtým tábor taliansky nepriateľ. A na koniec obligátny povzdych nad rozmarmi dôstojníkov:

„Začalo slnce pripekať, boli sme v strachu, že až sňah zmizne, čo budeme na vodu, bo zo sňahu sme topili, čo sa chlieb piekol, z čoho sa varilo, čo sme pili a v čom sme prali bielizeň. Kde sňah zmizol, ukázalo sa talianske leženie. Každý z našich vojakov behal, zbieral prádlo, šatstvo, obuv a punčochy. Musím povedať, čo sa tu našlo, bolo z veľmi dobrých látok, nie hnoj ako naše veci. Pri tejto príležitosti myslel som, keď sme my toho toľko tu našli, čo museli nájsť tí, čo prišli hneď po ústupe Talianov? Toho predsa muselo byť ohromné množstvo!
Čo boli pred nami, tí sa uspokojili s jednoduchými barakmi, takže aj štyria dôstojníci spali v jednej izbe, no našim sa to nezdalo, rozkázali hneď veľký barak stavať, pre každého dôstojníka kajutu, veľkú jedáleň, kúpelňu a kuchyňu a všeličo iné ešte. Veď to treba, keď je vojna!“

Toto je chvíľa, keď sa so Samuelom Činčurákom na istý čas rozlúčim. Ak vás jeho zážitky oslovili, na tomto mieste nájdete mnohé ďalšie (o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu, o utrpení koní, o útekoch, správaní rakúsko-uhorskej armády k civilistom a mnoho ďalších). Alebo siahnite rovno po knihe. Tú nájdete buď v kníhkupectvách, čo je teraz celkom problém, alebo na internete, ale už len asi 9 či 10 kusov 3 kusy a to buď tu (viac kusov) alebo tu (lepšia cena) a len v kombinácii s iným denníkom z prvej svetovej vojny, ktorý napísal Jozef Mach (tak už ostal len Jozef Mach a aj z toho len posledné kusy, asi 6). O ňom zas napíšem na budúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zvoliť generálneho prokurátora je len prvý krok

Vypočutia trvali 36 hodín, voľba mala byť už v tieto dni.


Už ste čítali?