reklama

Čo sa stane, keď z lietadla vyhodíte loptu

Pri jednom vyhliadkovom lete pasažier vyhodil z lietadla futbalovú loptu. Táto sa odrazila do nezvyčajnej výšky. Poskakovala hodne dlho.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Nie je to tento rok prvý a ani poslednýkrát, keď sa mi prichádza rozlúčiť s knihou, na ktorej vydaní sme sa podieľali. Teraz je rad na knihe Tibora Koteka Krídla nad Novohradom. Jej osud bol zvláštny. Rukopis autor dokončil ešte v roku 2004, viac ako desať rokov ležal v šuflíku, až kým som sa o ňom nedozvedel ja. A hoci teda letectvo nepatrí k mojim koníčkom, i tak sme sa rozhodli byť pri vydaní knihy nápomocní. A myslím si, že sa oplatilo. Pútavo napísaná publikácia s bohatou obrazovou dokumentáciou vzbudila medzi letcami veľký záujem. Veď na jej predstavenie v lučenskej predajni Martinusu prišlo takmer trikrát viac záujemcov, ako sme čakali. Po štyroch rokoch od vydania teda prichádza chvíľa, keď sa kniha vytratí z distribúcie, na internete sú k dispozícii posledné tri kusy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O knihe Krídla nad Novohradom som napísal viacero blogov. Nájdete ich tu. Pre mňa boli najzaujímavejšie asi úplne začiatky lietania v Novohrade, keď z ničoho vznikalo niečo. Dám slovo Tiborovi Kotekovi:

Po vojne stál vlastne už len „budúci aeroklubácky hangár“ – budova v tvare L, vedľa nej malý domček a na kopci goniodomček.

Letecký pohľad na hangár v roku 1958
Letecký pohľad na hangár v roku 1958 

Tesne pred koncom vojny sa uvažovalo, že v budove ustajnia kravy. Kvôli zatepleniu bola na pôvodnú betónovú podlahu nanosená zemina do výšky asi 30 centimetrov. Do budovy boli nainštalované válovy. K ustajneniu dobytka nedošlo pre blížiaci sa front. (...)
Až do roku 1950 nebola v Lučenci žiadna letecká činnosť. V roku 1950 z popudu vtedajších 22 členov – záujemcov o lietanie, bola podaná žiadosť o vytvorenie aeroklubu. Pre činnosť SNA bolo pridelené letisko Ľadovo – plocha aj stojace budovy. Všetko bolo v dezolátnom stave. Opäť bolo treba rozmýšľať, ako prísť k peniazom. Ako najlepší sa ukázal nápad zorganizovať leteckú zábavu. Sálu dal k dispozícii národný správca Miloš Pohánka s podmienkou, že sa miestnosť dá do použitiaschopného stavu a pripraví sa na tento účel samotnými organizátormi chystaného podujatia.
Sála nebola od skončenia vojny upratovaná. V strede boli na kope do výšky dvoch metrov nahádzané vytrhané parkety, nebola elektrina. Budúci letci dva týždne vynášali odpad, maľovali, založili, vyčistili a vyleštili parkety, urobili provizórnu výzdobu. Osvetlenie natiahol stavebný podnik. (...)
Ešte hodinu pred začiatkom zábavy organizátori dolešťovali parkety. Pozvánky a plagáty tlačili v tlačiarni Losonczi. Firma požadovala záruku o platobnej schopnosti organizátorov. Keďže peniaze ešte zo vstupeniek neboli, jeden z organizátorov – Ján Kabelka, uhradil požadovanú sumu 1 500 Kčs, ktoré na tento účel, bez vedomia manželky, „požičal“ z domácich úspor. Bol to dosť riskantný krok, návratnosť financií nebola garantovaná. A suma to bola v tom čase naozaj veľká!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Čestná vstupenka na tanečnú zábavu
Čestná vstupenka na tanečnú zábavu 

Do tanca na zábave hrala trojčlenná dievčenská kapela, účasť obecenstva bola hojná. Ľudia sa pomaly začali spamätávať zo starostí o holé prežitie a chceli sa zabaviť. Zisk zo vstupného (asi 5 000 Kčs) stačil na pokrytie vagónovej zásielky prvého klzáka Honzu, ktorý bol pobočke aeroklubu v Lučenci pridelený.

Z brigády na letisku Ľadovo. Zatiaľ to veľmi nevyzeralo, že raz tam bú môcť byť lietadlá.
Z brigády na letisku Ľadovo. Zatiaľ to veľmi nevyzeralo, že raz tam bú môcť byť lietadlá. 
Tu niekde bolo treba vybúrať vráta
Tu niekde bolo treba vybúrať vráta 

Týmto sa však starosti nekončili: V októbri 1951 bolo letisko na Ľadove prvýkrát schválené ako letisko schopné pre aerokluby. Členovia dreli na oprave budovy, ktorá mala slúžiť ako hangár. Museli vynosiť metráky kostí, ktoré tam v poslednom období nepoužívania stihli nanosiť zberné suroviny. Pracovalo sa v neuveriteľnom smrade, medzi mrakmi múch. Potom bolo treba vyviezť tony zeminy, ktorá mala slúžiť ako zateplenie pre plánované ustajnenie kráv. Dvere – hangárové vráta – boli urobené zo strany od Haliče. Pri hangárovaní sa lietadlá museli zasúvať postupne za sebou. Budúci letci boli opäť dočasne murármi, čističmi, klampiarmi, betonármi a tesármi. Odmenou za celé to koňovanie na letisku im boli niekoľkosekundové skoky vo výške 1 až 3 metre nad zemou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Klobúk dole pred ochotou ľudí makať a dosiahnuť svoj cieľ, to ma neprestáva fascinovať. Dodnes však platí, že ak chcete niečo dosiahnuť, musíte si pomôcť najmä vlastnými silami, nápadmi a aktivitou. Hoci teda dnes sa vo všeobecnosti vo zvýšenej miere spoliehame na rôzne dotácie...

Hangár s vrátami po dokončení
Hangár s vrátami po dokončení 

Autorovi knihy niektorí čitatelia vyčítali, že sa viac venoval obdobiu do roku 1970 ako nasledujúcim dvom dekádam. Je to však logické, pretože Tibor Kotek musel počas normalizácie kvôli svojim postojom a názorom s lietaním skončiť. Toľko o možnosti slobodného názoru pred rokom 1989...

Dajme si ešte dve ukážky z knihy. Najprv spomienky na letecké dni v polovici päťdesiatych rokov 20. storočia: Po chvíli priletela od Lučenca, vo výške asi 150 až 200 metrov, akrobatická C104. Pilotoval ju náčelník letiska Július Hudec. Na prednom sedadle sedel Miro Mihály, v tom čase pilot – plachtár. Dvojplošník sa pomaly otočil na chrbát a prvýkrát preletel nad divákmi asi v stometrovej výške. Potom nasledovali figúry jedna za druhou, občas bol ich sled prerušený, aby lietadlo nastúpalo potrebnú výšku. Hudec lietal mimoriadne razantne, tzv. chodiac po zemi. Maximálna výška produkcie bola tak 200 metrov, aj to pri ukončení prekrutu alebo zahajovaní zvratu. Lety na chrbte, ktorými vystúpenie prešpikovával, lietal v 30 až 50 metroch nad terénom.
Ľudia boli nadšení.
Na spestrenie dňa bolo umožnené obecenstvu pozrieť sa na svet zhora počas vyhliadkového letu. Lístky sa predávali v centre diania na lúke vedľa dediny, kde sa vlastne všetko odohrávalo. Letisková sanitka áčko (skriňová Praga) vozila záujemcov o vyhliadkové lety na letisko Ľadovo. Pri jednom vyhliadkovom lete pasažier vyhodil z lietadla futbalovú loptu. Táto sa odrazila do nezvyčajnej výšky. Poskakovala hodne dlho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Po krátkom lete klzák Honza pristáva. Pilotovi pribudlo pár sekúnd letu
Po krátkom lete klzák Honza pristáva. Pilotovi pribudlo pár sekúnd letu 

Ľudia mali vždy zvláštne nápady. Aj mnohé ďalšie opísal Tibor Kotek v knihe. Písal o prúseroch, smutných aj úsmevných udalostiach, rôznych peripetiách, rekordoch a prvenstvách, aj o haváriách a tragických udalostiach, ktoré s letectvom bývajú spojené. Pozrime sa na záver do roku 1958 (a hoci to autor výslovne neuvádza, myslím si, že ide o jeho zážitok):

V priebehu roka prebiehal bežný výcvik pilotných žiakov, lietali aj piloti-športovci z pokračovacieho výcviku. Náčelník Julo Hudec musel spočiatku niektorých pilotov doslovne tlačiť, aby prestali s lietaním okolo letiska. To podľa neho bolo výkonom pred rokmi. Dnes treba preč sponad známeho chotára. Treba sa pozrieť do susedov, treba lietať po Slovensku, treba lietať po celej republike. Jeho systémový prístup po čase priniesol ovocie. Učil svojich odchovancov taktizovať, zdravo športovo – na preletoch – riskovať a lietať!

Príprava pred štartom
Príprava pred štartom 

Začiatky boli u niektorých ťažké. Tak prišiel aj deň prvého preletu pilota, ktorý sám ešte za humnami nebol. Náčelník mu naplánoval Košice (100 km). Hneď po vypnutí putoval od letišťa smerom na Rimavskú Sobotu, aby sa vzdialil tak, aby jeho návrat do domáceho rajónu bol nemožný. Musel prekonať ten pocit – byť mimo bezpečia domáceho prostredia! Podmienky neboli najlepšie, vietor navyše fúkal zboku a bol dosť silný. Robil galibu najmä preto, že sfukoval Šohaja k hraniciam. To bola hrôza. Výchova a ideológia pracovali aj v podvedomí. Strach z „plota“ bol priveľký, hoci išlo len o Maďarsko, teda spriatelený štát. Ale pozorné oči radarov bdeli. Preletom hraníc pilot nikoho neohrozoval. Ale ohrozoval seba, svoju možnosť lietať. Výsledkom bolo „istenie“ vylučovanie znosu spôsobeného vetrom natočením vetroňa viac proti smeru, odkiaľ vietor fúkal. Letel pre istotu viac na severovýchod ako na plánovaný východ. A prišla kríza! Stúpanie slablo, obloha sa zaťahovala, termika sa vytrácala, slabla až prestala. Pilot letel poctivo na ten svoj severovýchod. Vedel, že pristávať bude v teréne, že sa tomu už sotva vyhne. Cestou – po juhu – nijaké letisko až po Košice nebolo. A Košice sa v momentálnych poveternostných podmienkach stali nedosiahnuteľnými. Vedel však, že tých potrebných 50 kilometrov (podmienka na strieborné „C“) už má určite za sebou. Horšie bolo, že hory, ku ktorým sa blížil, boli zrazu vyššie, narástli, čneli sa vysoko nad hladinou jeho letu. Hrôza ho pochytila, keď pri pokusnom otočení nulky zistil, že aj za ním vyrástla hradba mohutných zalesnených kopcov. Bol v akomsi lieviku, lavóri, a to doslova, pretože dno tohto lievika bolo naozaj mokré. Bola tam, kopčiskami stisnutá, priehrada. Okolo nej len dedina na jednej strane a miniatúrne plôšky voľnej zelene tu a tam naokolo. Na tie sa Šohaj nijako vmestiť nemohol! Výšky ubúdalo, rozhodol sa pristáť na vodu. Ešte mal dosť výšky na to, aby priehradu obletel a zistil miesto, kde bude najvýhodnejšie to posadiť. Bola to akási malá zátoka tesne pri dedinke. Čabralo sa v nej množstvo domácich husí a kačíc. Vedel si živo predstaviť, čo ho čaká. Musel počítať aj s prudkým zbrzdením po dosadnutí na vodu, chcel pristáť čo najbližšie k brehu, vetroň bolo treba čo najskôr vytiahnuť na breh a presušiť.

Jeden z lučenských letcov s Pionierom
Jeden z lučenských letcov s Pionierom 

Vtom šupa ako hrom. Zrazu sa ocitol s lietadlom vo výťahu! Ani dovtedy, ani nikdy potom, čo sa pamätal, kým mohol lietať, nezažil také prudké a silné stúpanie ako vtedy. Šohaj bol takmer neovládateľný. Zdalo sa mu, že stúpa neriadený, uchytený živlami. Neuveriteľne silný stúpavý prúd ho unášal ako suchý list stromu. Stúpanie dosahovalo 9 až 13 metrov za sekundu. Stačili štyri 360-stupňové zatáčky a bol v základni mrakov. Kopce kamsi zmizli. Hlboko pod ním bol už len tmavozelený koberec lesov. Priehrada bola ako kačacie oko. Nasadil kurz na severovýchod a poďme. Tam, pár kilometrov pred nosom vetroňa, lesy a kopce končili, začínala sa rovina. Posledné kopce preletel a div mu oči nevypadli. Pred ním, asi o tristo metrov nižšie, nad rovinou, kde chcel už definitívne prelet ukončiť, letel Pionier.
Ten tu niekde predsa musí mať svoj domov, tu musí byť letisko. Pionier sa ešte raz pootočil, z krídel vyleteli brzdiace klapky. Pristával. Je to možné, či sa mu to len sníva?
A naozaj, o chvíľu bol na zemi pri „téčku“.
„Skúsený začiatočník“ sa zaradil do okruhu a pristál tiež. V momente ho obstúpili domáci piloti a obdivovali ho ako zázrak. K nim cez tie kopce nik nelieta.
Lietajú k nim len z najbližších letísk východu a z Košíc. Dávno tu preletára nemali. Pomaly si realitu utriedil a šiel zahlásiť pristátie dispečerovi. Z Lučenca si objednal na nasledujúci deň vlečnú na spätný prevlek. Trochu mu šimralo v žalúdku, keď do telefónnej mušle oznamoval, že je v Spišskej Novej Vsi. Ale nik neprotestoval (s navigáciou si teda istý rozhodne nebol) a Lučenčania sa tešili jeho istému striebru.
Ráno si pre neho prišiel Bohatier (vlečné lietadlo) a náčelník Hudec sa tiež priznal, že tu ešte v živote nebol. Bolo to doteraz jedno z mála letísk, ktoré vo svojej praxi nenavštívil. Čudoval sa preletu kopcov, lebo jedno mu nebolo ani pri lete späť. Veľmi dôrazne upozorňoval na sledovanie stopy vo vleku, aby sa so Šohajom, preboha, neutrhol. Tam sadnúť niet kam! Išlo o oblasť Slovenského raja a priehradu Dedinky.

Toľko teda rozlúčka s knihou Krídla nad Novohradom. Ak vás téma oslovuje, prečítajte si aj ostatné moje blogy vychádzajúce z tejto knihy alebo máte poslednú možnosť zaradiť knihu do svojej knižnice, navyše za veľmi prijateľnú cenu vzhľadom na jej rozsah. Ostatné tri kusy sú tutu.

Šohaj pripravený na transport na domovské letisko
Šohaj pripravený na transport na domovské letisko 
S Galánkou v uliciach Lučenca 1. mája 1957
S Galánkou v uliciach Lučenca 1. mája 1957 
Centrum Lučenca v roku 1958.V strede záberu  Marxova ulica
Centrum Lučenca v roku 1958.V strede záberu Marxova ulica 
Pilotní žiaci čakajú na let
Pilotní žiaci čakajú na let 
Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu