O udalostiach augusta 1968 má väčšina z nás celkom slušný prehľad, koniec koncov o tom existuje množstvo literatúry i dokumentov. Menej sa už vie o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk v Československej socialistickej republike. Na našom území bolo viac ako dvadsať rokov niekoľko desiatok tisíc cudzích vojakov. Veľká časť z nich bola aj na južnom Slovensku, nás konkrétne zaujíma oblasť od Vojenského priestoru Lešť na západe cez Rimavskú Sobotu až po Jelšavu na východe. Tu dislokovaní príslušníci armády museli zákonite prichádzať do kontaktu aj s domácim obyvateľstvom.
Ako tieto kontakty vyzerali? Aké boli konflikty? Ako vyzerala vzájomná pomoc? Mohli vzťahy so sovietskymi dôstojníkmi, ktorí k nám prišli ako okupanti prerásť až do priateľstva? Na takéto a mnohé ďalšie otázky hľadal prostredníctvom pamätníkov odpovede Ján Aláč, autor knihy Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska. Tento blog vznikol v spolupráci s ním (pasáže kurzívou sú citáty z jeho knihy) a má byť akýmsi úvodom k celej sérii textov opierajúcich sa o knihu.
V histórii každého národa sú viac či menej ucelené obdobia, trvajúce roky či celé desaťročia, ktoré aj s odstupom času vzbudzujú mimoriadne silné emócie. Patria k nim aj obdobia okupácie. (...) Okupácia je stratou suverenity, okupácia je ponížením, ale i zradou, je neslobodou, traumou, ktorú si spoločnosť vo svojom vnútri nesie celé roky či desaťročia. Postoje k nej sú preto prirodzene negatívne. Podieľajú sa na tom predovšetkým počiatky okupácií, ktoré bývajú spravidla mimoriadne dramatické, a predovšetkým do nich sa najvýraznejšie koncentruje celé spektrum emócií, hoci s odstupom rokov je viditeľná len ich časť. Tak to bolo aj v prípade invázie vojsk piatich krajín do Československa v auguste 1968. (...)
Česi a Slováci sa zjednotili v odpore voči okupácii. Takéto vzopätie nie je možné udržať dlhodobo. Nie sú toho schopní jednotlivci, ani celé národy. Postupne dochádzalo k dezilúzii a frustrácii, ktoré boli o to väčšie, o čo väčšie nádeje boli vkladané do obrodného procesu. Otvorený odpor a otvorená nenávisť k okupačným vojskám sa z verejného priestoru, toho fyzického (ulíc a námestí) i mediálneho, presunuli do ilegality súkromia alebo do užšieho okruhu dôverných známych. Každodennosť života, povinnosti, problémy a starosti postupne prevrstvili niekoľko týždňov trvajúci odpor. Na krátky čas sa ešte Slováci a Česi dokázali vybudiť k chvíľkovému vzopätiu v podobe tzv. hokejovej krízy, keď v marci 1969 na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji vo Švédsku Československo dvakrát v priebehu týždňa porazilo Sovietsky zväz. Masy ľudí v mnohých mestách opäť vyšli do ulíc. Postupne sa však situácia „normalizovala“. K tomu sa pridružila frustrácia z poznania, že ani masové demonštrácie a odpor obyvateľstva situáciu nedokážu zmeniť. Na viac než dve desaťročia sa príslušníci sovietskych okupačných vojsk stali súčasťou reality v Československu a v miestach dislokácie sovietskych jednotiek, tiež súčasťou každodenného života.
Kniha si dáva za cieľ priblížiť skúsenosti obyvateľov tej časti Slovenska, ktorí žili v dennodennom kontakte s príslušníkmi sovietskych jednotiek. Na problematiku prítomnosti okupačných sovietskych vojsk na území Československa je nazerané predovšetkým cez dramatické udalosti a tragickú skúsenosť dní augusta 1968. Sovietski vojaci tu však boli ďalších 23 rokov. Je to dlhé obdobie, ktorému sa až takej pozornosti nedostáva, azda len s výnimkou odsunu vojsk. Počas týchto rokov už kontakty so sovietskymi vojakmi a dôstojníkmi neboli také dramatické, hoci v mnohých zážitkoch ľudí ani to celkom neplatí. Dve desaťročia ich prítomnosti v krajine, množstvo miest, kde boli jednotky dislokované, množstvo ľudí, s ktorými prichádzali do kontaktu i mnoho situácií, v ktorých sa sovietski vojaci a obyvateľstvo okupovanej krajiny ocitali, boli predpokladom veľkého množstva prežitých príbehov, udalostí a skúseností, ako to už býva s medziľudskými vzťahmi vo všeobecnosti.
Práve tieto spomienky a príbehy pozbieral Ján Aláč, na ich základe sa snaží vykresliť vzťahy medzi domácim obyvateľstvom a príslušníkmi okupačnej armády. Nezriedka sa dopracuje k záverom, ktoré môžu byť pre čitateľa prekvapujúce.
Svedectvá a spomienky môžu mnohé napovedať nielen o „tých druhých“, ale aj o nás samých, našich stereotypoch a vnímaní istých udalostí a súvislostí. Zreteľné je to aj zo spomienok mnohých pamätníkov, ktorí už na prežité nepozerajú len ako na súbor udalostí zo svojho života, ale snažia sa hľadať súvislosti a tiež pochopenie, prečo sa udalosti stali práve tak, ako sa stali, a či za to, čo sa stalo, mohli konkrétni vojaci a dôstojníci, s ktorými prišli alebo prichádzali do kontaktu. (...)
Veľmi zaujímavou črtou rozprávania väčšiny pamätníkov bola schopnosť nezostať na povrchu, nevidieť veci čiernobielo a snažiť sa nachádzať pochopenie aj pre situácie „tých druhých“. Niekedy sa to môže javiť ako ospravedlňovanie. Niekedy v tom môžeme nachádzať oprávnene a inokedy celkom mylne prvky akéhosi „rusofilstva“. Bližšie k pravde však bude skôr tvrdenie o snahe ľudsky pochopiť postavenie vojakov.
Kým v roku 1968 boli ľudia zajedno v odpore proti okupantom, neskôr sa hrany obrúsili a hoci na najvyššej úrovni bola okupácia stále okupáciou, vo vzťahoch medzi jednotlivcami to už bývalo vnímané menej jednoznačne.
Na úrovni medziľudských vzťahov už ideologické rozdiely príliš nefungujú. Je pri nich až príliš mnoho premenných. (...) Nenávidí sa omnoho lepšie niečo vzdialené, prototyp okupanta z fotografií alebo dobových žurnálov zachytávajúcich najdramatickejšie chvíle okupácie vo veľkých mestách. Omnoho jednoduchšie sa nenávidí niečo neurčité. Pri bližších stykoch sa jednoduché čiernobiele videnie vytráca. Bližší a častejší kontakt mal za následok rozlišovanie medzi krajinou, ktorá Československo okupovala, jej režimom či ideológiou, jej vrcholnými predstaviteľmi, ktorí rozhodnutie o okupácii prijali a ľuďmi, ktorí musia plniť príkazy, pretože inú možnosť nemajú a úlohu okupačných vojakov si sami nevybrali. Tak, ako ani obyvatelia Československa nemali na výber, či chcú byť obyvateľmi okupovanej krajiny.
Kniha sa snaží priblížiť vzájomné vzťahy a kontakty z hľadiska každodennosti prostredníctvom množstva príbehov, ktoré síce nemali vplyv na veľké dejiny, ale z hľadiska „dočasného“ pobytu sovietskych vojsk na území dnešného Slovenska majú veľkú výpovednú hodnotu.
Spolu s autorom sa postupne pozrieme na udalosti augusta 1968 vo vymedzenom priestore, na vzájomné vzťahy, formy pomoci sovietskych vojakov domácim obyvateľom, rôzne mimoriadne udalosti, povieme si aj o tom, ako dokázali Sovieti ovplyvňovať každodenný život domáceho obyvateľstva. Ako bol pre sovietskych dôstojníkov na Slovensku život gombičkou a vysnívanou „Amerikou“. Prečo sa tak veľmi báli Afganistanu. Bokom nemôže ostať alkohol, koberce na stenách, šikanovanie vojakov ale aj také zaujímavosti, ako si sovietsky vojak poradil, keď potreboval sex. Je toho dosť. Ak vás to zaujalo, buďte trpezliví, na všetko príde. Ak sa vám čakať nechce, siahnite po knihe Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska (na tomto linku sú aj ďalšie ukážky z knihy). Ak chcete niečo špeciálne, pár kusov nájdete aj s podpisom a najrýchlejší z vás ju môžu získať aj s ďalšou knihou (Zborníkom zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2020 - za rovnakú cenu ako knihu samotnú).
Kniha vyšla s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
Ukážky zo zborníka sú napríklad tu (Keď vaši vojaci okradnú nemeckú armádu a vy Nemcom odkážete, že vás môžu bozať o nadporučíkovi slovenskej armády Júliusovi Fleškovi) a tu (Keď vás svokor nechce o huslistovi Eugenovi Hubayovi).
