reklama

Keď si sovietsky vojak nesmie vypiť

Vtedy nebola taká puritánska morálka ako dnes, v robote sa dalo aj vypiť. A napriek tomu si sovietski vojaci na brigádach vypiť nesmeli. Prečo?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Poďme sa pozrieť na život sovietskych vojakov, ktorí boli na našom území viac ako dve desaťročia. Boli to, samozrejme, okupanti, proti ktorým sa v auguste 1968 zomkli všetci obyvatelia ČSSR. Postupne sa však hrany otupili a s nechcenou návštevou bolo treba žiť bok po boku. Ján Aláč, autor knihy Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska 1968 – 1991, poskladal zo spomienok obyvateľov prichádzajúcich s „Rusmi“ (správnejšie by bolo Sovieti, ale aj vtedy ich ľudia volali Rusmi, hoci to zďaleka neboli len etnickí Rusi, ale aj príslušníci ďalších národov ZSSR.) do kontaktu zaujímavú mozaiku. Aj tento blog vznikol v spolupráci s ním (jeho pasáže sú kurzívou).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už som raz po tejto téme siahol, bolo to na takú vážnejšiu nôtu. Akési entreé ku knihe, na ktorej mám aj ja svoj malý podiel. Keď sa však rozprávate s pamätníkmi, nezriedka príde rad aj na spomienky nezvyčajné až čudesné. Koniec koncov, tieto vám najľahšie utkvejú v pamäti. Tak dnes pre zmenu siahnem po nich a na niekoľkých príkladoch skúsim uviesť ako to bolo so sovietskymi vojakmi a alkoholom, kým boli na prezenčnej vojenskej službe v okupovanom Československu.

Zo spomienok pamätníkov vyplýva, že dôstojníci sa snažili držať vojakov nakrátko a veľmi usilovne sa vyhýbali akýmkoľvek mimoriadnym situáciám, ktoré by pre nich mohli znamenať odvelenie do podstatne horších podmienok, ako mali v Československu. „Rus“ a alkohol idú dokopy (ale to aj Slovák a alkohol), lenže dôstojníci si boli dobre vedomí, že alkohol by mohol byť spúšťačom konfliktov. Za masou „ruských okupantov“ či „Rusov“ z obdobia po roku 1968 sa skrývala zmes príslušníkov národov a národností, ktorí napriek navonok zjednocujúcim vojenským uniformám boli pomerne rôznorodí. Do vzájomných vzťahov medzi radovými vojakmi, uzavretými do areálov kasární alebo vojenských priestorov, sa viac či menej otvorene prenášali národné, národnostné i náboženské antagonizmy a pretrvávajúce historické spory či konflikty, spravidla omnoho staršie než bola existencia Sovietskeho zväzu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A takto na to spomínal jeden z informátorov: Oni ako vojaci sa nevedeli presne ani zorientovať. Prišli z rôzneho prostredia, aj náboženského, aj národnostného. Mnohí prišli aj bez dákeho školského vzdelania.

Pýtate sa, kde mohli našinci pozorovať radových „ruských“ vojakov a ich vzťah k alkoholu, keď tí boli väčšinu času zavretí v kasárňach a vojenských priestoroch? Jednou z možností boli brigády. Typom kontaktov, odlišných od príkladov oficiálnych príležitostí, bola výpomoc sovietskych vojakov v podobe nárazových manuálnych a brigádnických prác. Tento rozmer ich prítomnosti nie je verejnosti v priestore mimo dislokácie vojsk príliš známy a s odstupom rokov sa čoraz viac vytráca. Bol však charakteristický pre všetky lokality, kde boli rozmiestnené posádky sovietskych vojsk. Nebol vôbec zanedbateľný. Sovietski vojaci sa podieľali na pracovných výkonoch, pre ktoré neboli v danej dobe kapacity, alebo by bez ich zapojenia museli byť odsúvané na neskôr, prípadne realizované na úkor iných investičných akcií alebo iných prác. Vykonávali tiež tzv. hlúpe práce, kde bol potrebný väčší rozsah monotónneho, fyzicky náročného výkonu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia 

Podľa pamätníkov bolo získanie sovietskych vojakov na brigádu spočiatku vecou náhody, tak to bolo aj v súvislosti s JRD Závada (okres Veľký Krtíš, jedno z najväčších družstiev v okolí): Nejakému sovietskemu dôstojníkovi sa pokazilo auto, alebo s ním zostal stáť po drobnej nehode. Vtedajší vedúci rastlinnej výroby JRD, ktorý tadiaľ práve prechádzal, ho zaviezol do Veľkého Krtíša, kde si dôstojník mohol zabezpečiť odtiahnutie a opravu auta. Počas jazdy prebiehal medzi oboma mužmi rozhovor a odznel aj nápad, možno skôr prosba, či by nebolo možné poskytnúť vojakov na družstevnú brigádu.
"Ale potreboval by som brigádu. Zemiaky zbierať."
"Kartošky? Net problema. Skoľka soldatov?"
"Tak aspoň dvesto by bolo treba."
"Nóó, hhmm... Móóóžna."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A bolo dohodnuté. JRD muselo vyriešiť problém, ako vojakov z vojenského priestoru Lešť na svoje polia priviezť, ale to už bola relatívne maličkosť. Vojaci na brigáde sa osvedčili, hoci ich výpomoc mala určité špecifiká. Zo začiatku napríklad nemohli byť zo strany JRD stravovaní. Mali svoju stravu, medzi iným napríklad aj slaninu alebo niečo podobné, surové. Aj s ohľadom na túto stravu bolo družstevníkom vojakov ľúto, napokon prestravovať ich v danej dobe nebol žiadny problém, podobne ako iných brigádnikov, ktorí prichádzali na družstvo vo väčších počtoch na výpomoc. Postupom času sa aj toto zmenilo, a keď prišli vojaci vo väčšom počte na brigádu, na družstve sa zabilo teľa alebo ovca či dve a uvaril sa pre nich guľáš. Alkohol mali, samozrejme, zakázaný, no keď funkcionári družstva zobrali počas prác dozerajúcich dôstojníkov na obed do motorestu Pokrok v Závade, vojaci mali chvíľu o čosi viac voľnosti a vtedy sa im dalo aj nejaké to pivo. Mohli si v pokoji pofajčiť a poriadne sa aj najedli. Mohli sa tiež porozprávať nielen s pracovníkmi JRD, ale i s inými brigádnikmi, často študentmi, ktorí sa ruštinu učili na školách.
Vojaci preto mimoriadne radi chodili na práce do tohto JRD, ale aj na iné roľnícke družstvá. Omnoho radšej ako na brigády na Baňu Dolina alebo na STS-ku vo Veľkom Krtíši. Predsa len na družstvách sa bolo možné dobre najesť a aj práca bola znesiteľná, hoci aj tu mnohé záviselo od dôstojníka, ktorý ich mal na starosti, a tiež od jeho ostražitosti. Rozptýlení po poli však mali omnoho viac voľnosti. Aj pre dôstojníkov, ktorí prichádzali s nimi a mali ich na starosti, to malo svoje výhody. Okrem vybočenia zo stereotypu nezriedka odchádzali s výslužkou a bola aj možnosť čo-to s družstevníkmi zobchodovať.

Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia 

Alebo na inom mieste: Raz bola dovezená strava pre sovietskych vojakov, ktorí tu zbierali na poliach skaly, rovnako ako pre družstevníkov, ktorí boli pri nich. Bol čas obeda. Dôstojník ich k dovezenému jedlu odmietol zavolať s odôvodnením: že ruský vojak musí niečo vydržať. Keďže to bola strava určená pre nich, neskôr sa k nej, samozrejme, dostali.
Pri zbieraní skál na poliach boli vojaci rozdelení k jednotlivým traktoristom. Pri ukladaní sena, a jeho stohovaní tiež k „starým“ chlapom, ktorí vedeli stavať stohy a už mali niečo odžité. Vždy sa u nich našli cigarety, nejaké to pivo alebo fľaša, a tiež solidarita s vojakmi. Nie na všetko mohol dôstojník dohliadnuť. Bolo však aj v záujme vedúcich na jednotlivých úsekoch JRD alebo skupinárov, ktorí mali tú-ktorú činnosť na starosti, aby nedošlo k zbytočným problémom. Vojaci sa tak obmedzili na prosbu o cigaretu: daj pokuryť. Nezriedka vojak namiesto jednej cigarety zobral od ponúkajúceho pre seba alebo kamarátov cigariet za hrsť. Bez dozoru, alebo keď sa dôstojník nepozeral, im chlapi ponúkli aj to, čo bolo po ruke – pivo alebo aj niečo tvrdšie. Vediac, že pri práci to aj tak „chlapci vypotia“. Dôležité ich bolo neopiť, čo sa spravidla pod dozorom ani nemohlo stať. Alkohol v tomto období do určitej miery patril k práci. Ako spomínal jeden z pamätníkov: Vtedy nebola taká puritánska morálka ako dnes, v robote sa dalo aj vypiť.

A napokon ešte príklad zo Žiaru nad Hronom, kde sovietski vojaci pomáhali Okresnému stavebnému podniku: Po skončení jednej z prác zastavilo nákladné auto s vojakmi pred pohostinstvom. Vojaci museli zostať poslušne čakať na korbe nákladného automobilu a dôstojníci išli s funkcionármi OSP do pohostinstva. Keď vojakom ľudia priniesli cigarety a pivo, cigarety zobrali, ale pivo a iný alkohol si vziať nedovolili. Ani v tomto prípade im nebolo umožnené odovzdať jedlo, ktoré im ľudia chceli dať.

Je možné, že vojaci sa báli aj trestov, ktoré by ich za prekročenie zákazu mohli čakať. Pretože tie boli, z pohľadu našinca, mimoriadne kruté. Ale o tom niekedy nabudúce.

Blog vznikol na základe knihy Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska 1968 – 1991. Ak vás čítanie zaujalo, pripravili sme pre vás aj dve limitované edície: jednu s podpisom a venovaním autora, druhú s priloženým zborníkom s tromi desiatkami príspevkov z Novohradu. Obe za rovnakú cenu ako obyčajná kniha.

Kniha vyšla s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu