Keď urazíte Rusa alkoholom

Autor: Mišo Šesták | 3.12.2020 o 8:27 | (upravené 13.12.2020 o 17:04) Karma článku: 10,32 | Prečítané:  19607x

Na privítanie nalial hostiteľ do štamperlíkov domácu hruškovicu. Dôstojník vzal štamperlík a s pohŕdaním ho vylial do popolníka. Nastala chvíľa ticha a u hostiteľa aj zdesenia.

Dlho som rozmýšľal ako pokračovať v rozprávaní inšpirovanom knihou Jana Aláča Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska 1968 – 1991, na ktorej vydaní som sa svojou troškou podieľal. Rozhodoval som sa najmä, či siahnuť po vážnejšej téme alebo ostať pri viac či menej odľahčených spomienkach pamätníkov. Napokon som sa rozhodol pre druhú možnosť. Nadviažem na predošlý blog, kde pamätníci spomínali na to, ako bol sovietskym vojakom z dobrých dôvodov odopieraný alkohol.

Väčšina knihy je založená na spomienkach obyvateľov Jelšavy, Rimavskej Soboty a okolia Oremovho Lazu na 23-ročné obdobie, keď žili bok po boku so sovietskymi vojakmi – okupantmi. Pre mňa je to veľmi vzácny materiál, pretože v súvislosti s rokom 1968 a vstupom okupačných armád sa najčastejšie spomína práve len na august 1968 a obdobie krátko po ňom, prípadne ešte na obdobie odsunu sovietskych vojsk. Medzitým však boli dve desaťročia, keď bolo treba s „Rusmi“ existovať, spolupracovať, či inak prichádzať do kontaktu. Odpor a nenávisť voči okupantom sa u obyvateľov, ktorí boli so sovietskymi dôstojníkmi a vojakmi v dennodennom kontakte postupne menil, čo bolo v podstate prirodzené, niekedy vzájomné vzťahy dokonca dospeli až k priateľstvám a (to je možno prekvapujúce) k súcitu. O tom však inokedy.

Vráťme sa k alkoholu. Obyčajným radovým vojakom bolo pitie zapovedané. Malo to svoje dôvody, o ktorých som písal minule. Dôstojníkov sa to netýkalo, možno čiastočne po tom, keď sa Michail Gorbačov stal generálnym tajomníkom ÚV KSSZ a presadil tzv. suchý zákon. Alkohol bol neoddeliteľnou súčasťou všetkých oficiálnych i polooficiálnych stretnutí predstaviteľov sovietskej armády s domácim obyvateľstvom. Zvyky pri pití boli odlišné a to mohlo viesť k problémom, ktoré sa s odstupom času môžu javiť úsmevne, v danej chvíli však aktérom do smiechu nebolo. Poďme si jeden taký zážitok pripomenúť.

Celé to začalo stretnutím v jednom legendárnom motoreste neďaleko Oremovho Lazu. Zišli sa tam predstavitelia JRD Závada, zástupcovia okresu Veľký Krtíš a sovietski dôstojníci z miestnej posádky. Jeden z predstaviteľov JRD sa z nerozvážnej srdečnosti a v dôsledku niekoľkých vypitých pohárikov a družnej nálady rozhodol k sebe domov pozvať jedného z vyšších dôstojníkov. Sám nehovoril po rusky, poprosil preto kolegu o pretlmočenie pozvania. Dôstojník pozvanie prijal a všetci traja sa presunuli do rodinného domu hostiteľa. „Tlmočník“, majúc už skúsenosti s podobnými akciami, nakázal šoférovi, aby ho po polhodine prišiel z „posedenia“ odvolať v hocijakej neodkladnej záležitosti. Skúsenosť hovorila, že „Rusi“ sú priateľskí a družní, len sa ich je potom problém zbaviť.
 

Ďalej už dávam slovo Janovi Aláčovi: Na privítanie nalial hostiteľ do štamperlíkov domácu hruškovicu. Dôstojník vzal štamperlík a s pohŕdaním ho vylial do popolníka. Nastala chvíľa ticha a u hostiteľa aj zdesenia. Nevedel, čo sa deje.
„Što to delaješ? Eto nevazmožna! Ty prijechal v gostina a eto delaješ!“ Ako prvý sa z úžasu spamätal skúsenejší kolega.
„Eto plochyj stakan.“ Dôstojník sa postavil, podišiel k sekretáru a správajúc sa ako doma vybral z presklenej časti veľké poháriky, ktoré tam boli viac na ozdobu ako na používanie.
„Eto charošij stakan,“ radostne zvolal generál.
„Veď eto stakan na vodu a nie na vodku.“ Snažil sa „tlmočník“ zvrátiť situáciu uberajúcu sa nie celkom najlepším smerom.
„Z takého móžna v Rasii piť,“ zakončil výber pohárov a pokus o návrat do štandardných mierok generál.
Nedalo sa inak. Prešlo sa na „ruskú normu“. U hostiteľa nastalo ešte väčšie zdesenie, ktoré sa znásobilo vo chvíli, keď pre kolegu z družstva prišla záchrana. Do miestnosti vstúpil vodič služobného auta ospravedlňujúc sa, že vyrušuje, ale musí v naliehavej veci odviesť „tlmočníka“, aby vyriešil problém, ktorý neznesie odklad...
Hostiteľ zostal s „ruským“ dôstojníkom sám. Istý čas ešte dokázal držať tempo prípitkov. No potom rezignovane oznámil, že nevládze. Myslel si, že večer tým končí. Bol to omyl. Bolo to presne to, čo „ruský drug“ nechcel počuť. Vytiahol z puzdra služobnú pištoľ, položil ju na stôl a vyjadril sa po vojensky stručne a jasne, že ak nebude ďalej piť, tak ho ňou zastrelí. Inak sa nedalo, len pokračovať, kým to bude možné... Aj z toho vidieť, že aj keď si človek myslí, že už sa ďalej nedá, ešte stále je v sebe možné objaviť zvyšky síl. S pištoľou na stole to platí dvojnásobne. Večer zakončilo vojenské pochodovanie hostiteľa po posteli. Generál potom odišiel. Pred bránou ho celý čas čakal vojak – vodič služobného vojenského automobilu, ktorý ho zaviezol na Oremov Laz.
Príhoda sa, samozrejme, veľmi rýchlo rozšírila po dedine.

Na druhý deň mala príhoda ešte pokračovanie, ale to si už prečítajte v knihe Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska 1968 – 1991. Ak vás teda rozprávanie zaujalo. Knihu nájdete aj v limitovanej verzii s priloženým zborníkom s desiatkami zaujímavých príspevkov z Novohradu (za nezmenenú cenu ako samotná kniha). Za najnižšiu cenu nájdete knihy tu (a ešte sú aj s podpisom autora - je ich však len pár kusov, treba konať rýchlo).

Kniha vyšla s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Termíny na očkovanie ostávajú, nemocnice ich nemôžu zaplniť

Nemocnice navrhujú, aby sa náhradníci prihlasovali cez portál korona.gov.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Rusku sa zdvihla protestná vlna. Má sa Kremeľ báť?

V sobotu sa chystajú ďalšie protesty.


Už ste čítali?