S manželkou, no bez sexu a iné zvláštnosti

Autor: Mišo Šesták | 30.12.2020 o 8:27 | Karma článku: 7,80 | Prečítané:  2980x

Koniec roka je obdobím bilancovania. Aj ja by som si chcel pripomenúť niekoľko (snáď) najzaujímavejších blogov z končiaceho sa roku. A zároveň naznačiť, kam povedú aktivity nášho občianskeho združenia v budúcom roku.

Kým sa do toho pustím, rád by som poďakoval všetkým ľuďom, ktorí sa starajú o SMEblog, za spoluprácu počas celého roka.

S manželkou, no bez sexu
V prvom blogu v roku 2020 som sa vrátil k téme jednodetstva. Tá je mimoriadne citlivá ešte do dnešnej doby a mnohí by sa najradšej tvárili, že nikdy neexistovala. Pred masovým rozšírením  antikoncepcie ľudia nemali veľa možností ako zabrániť počatiu. Jednou z nich bolo vyhýbať sa sexu: Uplatňovanie jednodetstva znamenalo v priestore, kde sa presadilo, sformovanie osobitej sexuálnej hygieny. Z antikoncepčných praktík bola využívaná súlož počas menštruácie alebo prerušovaná súlož. Riešením bolo aj oddelené spávanie manželov, či dokonca vyhýbanie sa pohlavnému styku. Dohľad nad sexuálnou abstinenciou mávala často svokra alebo gazdiná. V dedinskom prostredí to boli predovšetkým ženy – gazdiné, ktoré nielen v rodinách, ale v celých spoločenstvách zabezpečovali dodržiavanie platných noriem, v tomto prípade jednodetstva. Dialo sa to aj napriek tomu, že predovšetkým ony boli konfrontované s tragickými dôsledkami.
Sexuálna abstinencia sa prejavila nárastom mimomanželských vzťahov, ktorých dôsledkom bolo nezriedka aj nechcené tehotenstvo. V dobových matrikách sú deti pri krstoch označované ako: ‚z nečistého lože‘ alebo ‚nepoctivý pôvod‘.

Ukážka je zo štúdie Jána Aláča, ktorá bola súčasťou knihy Tajní vrahovia. Celý blog si môžete prečítať tu (tam nájdete odkazy aj na ďalšie blogy súvisiace s témou). Kniha je už dávno vypredaná, ešte v tomto kníhkupectve sa tvária, že by mohli mať jeden kus (bez záruky).

Rusky generál: Slováci od Detvy sú polodivoký národ
Na sklonku roku 2019 sme vydali knihu Márie Adamovej Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy, ktorá sa podrobne venuje vypáleniu Lučenca ruskou armádou v roku 1849. Hoci išlo o tragédiu nesmiernych rozmerov, ktorá bola pre mesto zásadná, táto udalosť z rôznych príčin upadla do zabudnutia. Príčinám, priebehu i následkom vypálenia mesta som sa venoval v celej sérii blogov. Najväčší čitateľský záujem vzbudil ten, kde som písal ako ruský generál nemeckého pôvodu, Pavel Christoforovič Grabbe, vo svojom denníku opisoval Slovákov z Podpoľania:

11. augusta sme prešli cez Detvu. Cesta bola mimoriadne prašná, priam na nevydržanie. Na cestách nie sú vyznačené vzdialenosti do najbližších miest. Obrábanie pôdy a poľnohospodárstvo bolo rozkvitajúce. Všadiaľ sú dobre postavené domy, dobre vybavené gazdovstvá, starostlivo ošetrené záhrady, na obrovských plochách vysadené zemiaky. Dostal som záchvat zúrivosti, pretože prišla správa, ktorú mi od baróna Lievena niesol strážmajster, ktorého v blízkosti Lučenca zajali gerily, ale keď opúšťali les a uvideli vyhorené mesto, radšej ho pustili. Listy, ktoré mi niesol, nevedel zničiť, pravdepodobne tam boli aj listy od môjho syna. V Detve som dostal vynikajúce ubytovanie. Domáci pán mi k obedu nalieval tokajské víno. Tunajší Slováci sú oproti tým, ktorých sme doteraz stretli, polodivoký národ. Rodení Maďari pekného vzhľadu, vysokej postavy a pekným oblečením ich ďaleko prevyšujú. Každému mužovi visia vlasy v malých vrkočoch na plecia, alebo ich majú za ušami, jedným slovom majú také vrkoče, aké kedysi nosili husári. Cez plecia si prehodia špinavú baraniu vestu. Košeľa im siaha len po brucho, často im nezakryje ani prsia. Chodia buď bosí, alebo v špicatých krpcoch. Bývajú v dobre stavaných domoch z váľkov. Veľa domov nemá komín, dym sa prediera cez vyrezanú dieru na vysokej streche. 12. augusta bol v Detve pokoj. Vo Zvolene som sa ubytoval v dome Fleminga, kde som jedol vynikajúce maďarské jedlá s tokajským vínom. Dnes gerily zabili dvoch kozákov a tretí sa vrátil bez koňa. Je nesmierna horúčava.

Celý blog nájdete tu. Knihu Lučenec v plameňoch hrôzy teraz môžete kúpiť v limitovanej edícii za smiešnu cenu a navyše k nej budete mať priloženú ešte aj druhú publikáciu. Ostáva ešte asi deväť kusov.

Pohľad Čecha na Novohrad alebo slabá hygiena krojovaných žien
Ďalší blog vznikol na základe knihy Lučenec a kraj novohradský od Vladimíra Polívku. Prvé vydanie vyšlo v roku 1928, druhé sme pripravili takmer o 90 rokov neskôr. Ani jedno už nezoženiete. Polívka vo svojej knihe opísal nielen Lučenec, ale aj celú slovenskú časť Novohradu a hoci je možné mať k jeho práci isté výhrady, ide o nesmierne cenné dielo z hľadiska poznania nášho regiónu, navyše s viacerými cennými a zaujímavými postrehmi: Žiaľbohu, obcí so zachovaným krojom je dnes pomerne málo. Obce blízke k mestskému ruchu dnes postrádajú svojrázny kroj a utešené výšivky, v týchto kútoch ovláda vkus dedinského ľudu už pani „Móda“ (...) Najkrajšie kroje aj výšivky sú z Ábelovej, Lešti a Podkriváňa. Keď vidíme dievčatá z Ábelovej alebo Podkriváňa, vtedy nám ozaj srdce podskočí nad utešenou krásou celého vzhľadu slovenských dievčat. (...)
Zaujímavé je, ako sa dievčatá slúžiace v Lučenci veľmi rýchlo prispôsobujú mestskej móde. Do služby prídu v slovenskom peknom kroji a za krátky čas – odkladajú kroj – až ho odložia úplne. Mnohé sú však naďalej verné domácim zvykom a za nič na svete by neodložili kroj, hoci by mali ísť zo služby. (...)

Dovoľujem si skromne poznamenať, že na mnohých miestach sa nedbá na najprimeranejšiu požiadavku hygieny, že kroj v tomto zmysle je naozaj v rozpore so základmi hygieny. Upozorňujem len na okolie Modrého Kameňa, kde sa zdôrazňuje najmä zásada veľmi štíhleho drieku, inde opäť z príčin morálky dbajú, aby prsia dievčeniec aj žien boli prísne stiahnuté, lebo by žena vzbudzovala verejné pohoršenie! Aký tu panuje doteraz silný duch poverčivosti a ozaj nezdravých predsudkov!

Všetky blogy čerpajúce z knihy Lučenec a kraj novohradský nájdete tu.

Keď Rusa urazíte alkoholom
Na záver som si nechal blog inšpirovaný publikáciou, ktorú sme vydali len nedávno. Začali sme Jánom Aláčom a aj ním skončíme. V novembri sa nám podarilo vydať knihu, kde Jano pozbieral spomienky na viac ako dvadsaťročný pobyt sovietskych vojakov v priestore južného Slovenska v rokoch 1968 až 1991. Je to skutočne zaujímavé čítanie s mnohými prekvapivými konštatovaniami. Tu sú spomienky jedného z pamätníkov:

Na privítanie nalial hostiteľ do štamperlíkov domácu hruškovicu. Dôstojník vzal štamperlík a s pohŕdaním ho vylial do popolníka. Nastala chvíľa ticha a u hostiteľa aj zdesenia. Nevedel, čo sa deje.
„Što to delaješ? Eto nevazmožna! Ty prijechal v gostina a eto delaješ!“ Ako prvý sa z úžasu spamätal skúsenejší kolega.
„Eto plochyj stakan.“ Dôstojník sa postavil, podišiel k sekretáru a správajúc sa ako doma vybral z presklenej časti veľké poháriky, ktoré tam boli viac na ozdobu ako na používanie.
„Eto charošij stakan,“ radostne zvolal generál.
„Veď eto stakan na vodu a nie na vodku.“ Snažil sa „tlmočník“ zvrátiť situáciu uberajúcu sa nie celkom najlepším smerom.
„Z takého móžna v Rasii piť,“ zakončil výber pohárov a pokus o návrat do štandardných mierok generál.
Nedalo sa inak. Prešlo sa na „ruskú normu“. U hostiteľa nastalo ešte väčšie zdesenie, ktoré sa znásobilo vo chvíli, keď pre kolegu z družstva prišla záchrana. Do miestnosti vstúpil vodič služobného auta ospravedlňujúc sa, že vyrušuje, ale musí v naliehavej veci odviesť „tlmočníka“, aby vyriešil problém, ktorý neznesie odklad...
Hostiteľ zostal s „ruským“ dôstojníkom sám. Istý čas ešte dokázal držať tempo prípitkov. No potom rezignovane oznámil, že nevládze. Myslel si, že večer tým končí. Bol to omyl. Bolo to presne to, čo „ruský drug“ nechcel počuť. Vytiahol z puzdra služobnú pištoľ, položil ju na stôl a vyjadril sa po vojensky stručne a jasne, že ak nebude ďalej piť, tak ho ňou zastrelí. Inak sa nedalo, len pokračovať, kým to bude možné... Aj z toho vidieť, že aj keď si človek myslí, že už sa ďalej nedá, ešte stále je v sebe možné objaviť zvyšky síl. S pištoľou na stole to platí dvojnásobne. Večer zakončilo vojenské pochodovanie hostiteľa po posteli. Generál potom odišiel. Pred bránou ho celý čas čakal vojak – vodič služobného vojenského automobilu, ktorý ho zaviezol na Oremov Laz.
Príhoda sa, samozrejme, veľmi rýchlo rozšírila po dedine.

Celý príbeh nájdete tu, ostatné texty na túto tému zase tu. Knihu zatiaľ nájdete vo všetkých kníhkupectvách, na tomto mieste ju ale môžete dostať s ďalšou bonusovou knihou zadarmo.

2020 vs. 2021
Rok 2020 bol pre nás (občianske združenie Priatelia histórie Novohradu) rokom, kedy sa definitívne nedostupnými stalo viacero našich kníh (Tajní vrahovia, Lučenec a kraj novohradský, Akoby ho anjeli šili, Krídla nad Novohradom, Vôňa benzínu, Magister Pavol a Hontovci z Poiplia a niektoré ďalšie), iné sa zase k tomu míľovými krokmi blížia (Ordódyovci, kováči z Ľuboriečky a Dolnej Strehovej – kniha ocenená ako vzorová genealogická práca, Cinobaňa: Spomienky či Osídlenie Novohradskej stolice v stredoveku – to je zase kniha na takmer tisíc stranách mapujúca kompletný stredovek v našom regióne).

Na jednej strane mám radosť z toho, že knihy sa dostali medzi čitateľov, na strane druhej je v tom aj kus akejsi ťažko definovateľnej clivoty, keď dávate z rúk posledné kusy. Zároveň nás to však zaväzuje a motivuje k tomu, aby sme aj v budúcom roku (podľa možností), pripravili čo najzaujímavejšie publikácie. Zatiaľ to vyzerá tak, že by ich malo byť opäť dosť. Niečo málo prezradím aspoň o troch. Pavol Hronček pripravil extrémne rozsiahlu publikáciu o dejinách hnedouhoľného baníctva v Novohrade s množstvom doteraz nikdy nepublikovaného materiálu. Rozsahom aj obsahom pôjde o mimoriadnu knihu s mimoriadnym rozpočtom, ale verím, že sa nám to nejakým spôsobom podarí dať dokopy. Tá kniha si to určite zaslúži.

Pri príležitosti 70. výročia ordinácie Dariny Bancíkovej za prvú evanjelickú farárku na Slovensku by sme radi vydali jej pamäti, ktoré síce už knižne vyšli, ale nedostalo sa im zaslúženej pozornosti. Spomína v nich jednak peripetie, ktoré musela prekonať na svojej ceste stať sa prvou ženou – farárkou a jednak opisuje vykonštruovaný proces, v ktorom bola odsúdená za rozvracanie republiky. Ide o nesmierne cenné a zaujímavé dokumenty.

Poslednou knihou, o ktorej čosi dopredu prezradím, je pripravované druhé vydanie knihy Jána Aláča o ľudových náhrobníkoch v Novohrade. Prvé vydanie vydala obec Horný Tisovník a hoci ide o krásnu a reprezentatívnu knihu, dostať sa k nej bolo veľmi zložité. Veríme, že toto sa nám podarí napraviť a že druhé (rozšírené) vydanie nám pomôže predstaviť tieto mimoriadne zaujímavé náhrobníky celému Slovensku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: V Izraeli hrozí vojna

Desiatky mŕtvych, stovky zranených.

Komentár Zuzany Kepplovej

Fico pokúša Krajniaka

Pomoc sa nedáva len tým, čo ju akože nezneužijú. To nie je odmena za dobré správanie.


Už ste čítali?