Tuším už dvakrát som sa lúčil s témou vypálenia Lučenca v roku 1849 a predsa sa k nej ešte vrátim. Spomenul som si na jeden z novinových článkov, ktoré sme uverejnili na konci knihy. Sú písané ešte švabachom, a tak si myslím, že ich veľa ľudí nedokázalo prečítať. A bola by škoda, keby tento list anonymného Lučenčana ostal prehliadnutý, lebo napovedá mnohé o dobovej atmosfére.
Pre tých z vás, ktorí sa v téme neorientujete, ponúkam v tomto odstavci krátke zhrnutie. Ak to chcete obšírnejšie, prečítajte si všetky staršie blogy k téme vypálenia Lučenca. V rokoch 1848 a 1849 bojovali Maďari proti rakúskemu cisárovi v snahe získať nezávislosť. Ten si na pomoc zavolal ruskú armádu. Slováci sa snažili vymaniť spod područia Maďarov. Pre Slovákov boli Rusi spojenci, pre Maďarov nepriatelia. Na území Uhorska dochádzalo k rôznym stretom medzi jednotlivými armádami a ich zložkami. V Lučenci bola najprv v marci 1849 napadnú c. k. armáda, vtedy ešte mesto obišlo bez trestu. V lete toho istého roku maďarské gerily v Lučenci zabili niekoľko ruských dôstojníkov a vojakov. Ruský generál Grabbe následne so svojim vojskom mesto obkľúčil, a keď domáci nevedeli splniť jeho požiadavky, nechal mesto vyrabovať a vypáliť. V slovenskej tlači bol tento akt komentovaný v duchu „tak im treba, zradcom“. Z mesta ostalo stáť len pár budov, väčšinou hospodárskych, muselo sa stavať odznova na nohy. Nebola to ľahká situácia.
O to zvláštnejšie pre mňa je, že v Lučenci táto udalosť upadla do zabudnutia a takmer vôbec sa o nej nehovorí. Pripomínala sa len do zániku Rakúsko-Uhorska. Do istej miery je to možno pochopiteľné. Za prvej ČSR sa k tomu Slováci v Lučenci zrejme postavili tak, že ich sa to netýka, že to sa predsa Rusi mstili Maďarom, za socializmu rozhodne nebolo žiaduce hovoriť o ruskej armáde ako o sile, ktorá zničila a vyrabovalo naše mesto. Mnohé naznačí aj list, ktorý som na začiatku sľúbil. Jeho autora nepoznáme, uverejnený bol v Slovenských novinách z 23. mája 1850. Vnímavému čitateľovi pomôže odhaliť viaceré súvislosti. Pri prepise som ho trošku prispôsobil súčasnej slovenčine, kto ho chce čítať v origináli, priložím na koniec. Nech sa páči prepis:
Žiadne mesto celej krajiny behom odbojníctva maďarského tak ťažké rany neutrpelo, ako Lučenec; nebo nielen že skrze všelijaké pochody (marše) vojska a k zaopatrení jeho naložené rekvirácie veľmi schudobnelo, ale naposledy, ako známo, i vypálené a takmer úplne rozborené bolo. Avšak nebolo dosť toho, že telo Lučenčanov bolo týmito strašlivými nehodami zovreté, aj ich duch, mimo žalosti nad utratením chatrného alebo väčšieho majetku, sužovaný bol tým, že sa po celej krajine o Lučenci a obyvateľstve jeho, ako o najhroznejšej odbojnícke luze hovorilo i písalo, ktorá si trest na mesto prišlý úplne zaslúžila.
My sme sa až doteraz nechceli a nemohli brániť, nechceli preto, pretože by všetko vyhováranie proti tak všeobecnému presvedčeniu, vo všetkých novinách potvrdenému, málo bolo osožilo; nemohli sme sa ale brániť, pretože vyšetrovanie, ktoré c. k. vláda proti mestu tomuto a obyvateľstvu jeho nariadila, ešte nebolo skončené. Teraz ale ono už dokončené je, a tak môžeme k obrane našej v týchto „Slov. Novinách“ prehovoriť, keďže i v nich správa o záhube mesta Lučenca v tom zmyslu podaná bola, akoby ju celé obyvateľstvo skrze svoju zradu bolo zapríčinilo, lenže aj v meste tomto máme obyvateľov zákonnému panovníkovi verných, áno i Slovákov, rod svoj milujúcich.
Vyšetrovanie toto proti mestu konal c. k. pán komisár Kalina, ktorý dokonal svoje práce a po tieto dni Lučenec opustil. Z tohto vyšetrovania vysvitá to, že mesto v celosti svojej nijaký podiel nevzalo na zrade, ani pod Benickým z jari proti cisársko-kráľovskému, ani v lete roku 1849 proti cársko-ruskému vojsku vykonané. Pravda, že i tu bolo niekoľko mešťanov, ktorí sa k odbojníkom ako gerila pripojili. K tomu meškalo práve v Lučenci mnoho sluhov zo služieb prepustených a iných osôb k luze mesta prislúchajúcich, títo brali účasť na tom nešťastnom vzbúrení, ktoré vinných i nevinných obyvateľov mesta do záhuby zachvátilo.
Že potom i c. k. vláda, na základe vykonaného vyšetrovania, celé vec o vine mesta tým spôsobom považuje, ako sme to my vyššie opísali: toho svedectvom jest vládne nariadenie, pominulého týždňa do Lučenca prišlé, ktorým sa všetci členovia magistrátu a volenci mesta, v čas onej záhuby uradujúci, v úrade svojom potvrdzujú a tak oni už i prísahu vernosti Jeho Veličenstvu zložili.
Keď takto pred svetom očistení sme, s novou chuťou pracovať budeme na tom, aby sa mesto Lučenec opäť do rádu vážených miest postaviť mohlo, aj keď nám samé toto zborenie mesta v tom veľkú prekážku robí. Tak tu napr. posledný jarmok na vlnu bol hojne navštívený, ale kupci a predavači nemali miesta, kde by všetci mohli v čase svojho pobytu v Lučenci bývať. To snáď mnohých odradí od navštívenia budúcich jarmokov, ale myslíme, že nám až do tej doby pán Boh a milostivá naša vláda, ktorá vinníka od nevinného vie rozoznať, pomôže.
Ak vás to zaujalo, siahnite aj po knihe Márie Adamovej, ktoré popisuje túto tragickú udalosť, a na ktorej vydaní mám i ja svoj podiel. Nájdete ju tu – do konca januára je v ponuke za symbolickú cenu. Piati najrýchlejší ešte stihnete aj akciu, kde ku knihe za tú istú symbolickú cenu dostanete ešte aj ďalšiu 320-stranovú publikáciu mapujúcu históriu okolia Lučenca. Znížené ceny platia do konca januára.
