reklama

Keď spoznáte väzenie zvnútra

Viete si predstaviť, že sa za vymyslené nezmyselné obvinenia ocitnete pred súdom a hrozí vám mnohoročný trest? A potom vás naozaj odsúdia a vy musíte nastúpiť na výkon trestu?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Naposledy som vám v krátkosti predstavil osud Dariny Bancíkovej, prvej evanjelickej farárky na Slovensku. Nemala to jednoduché, najprv sa musela presadiť v oblasti, ktorá bola dlhé roky výsadnou doménou mužov a na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia bola zatknutá a neskôr odsúdená za údajné rozvracanie republiky. Pôvodne jej a všetkým spoluobvineným hrozili vysoké tresty, napokon bola odsúdená na ročné väzenie a päťročný zákaz činnosti. To všetko v skratke najmä preto, že poctivo vykonávala svoju činnosť s mládežou (v rozpore s ideálmi Komunistickej strany), udržiavala kontakty so zahraničím, rozširovala a prekladala materiály so zahraničia a mala sa zúčastniť komplotu predstaviteľov cirkvi voči štátu. O tom ale napíšem niekedy inokedy. Pozrime sa dnes obdobia, keď mala po právoplatnom odsúdení nastúpiť na výkon trestu – časť si už predtým odkrútila vo vyšetrovacej väzbe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Darina Bancíková
Darina Bancíková 

V pondelok 4. februára 1963 som strávila predpoludnie na röntgene a o 13.00 hodine som nastúpila. Mohla som aj ráno, ale chcela som sa vyhnúť pampúchom, ktoré tam mávali vždy v pondelok a ktoré sme nevedeli zjesť za tri dni. Chcela som sa ešte naobedovať, vypiť si kávu a ísť. Bol to sprostý pocit. Nevidela som v tom nič rozumné, že mám ísť do väzenia. Je to pocit, ktorý sa nedá opísať, lebo ho neviem vysloviť. Prijala ma pani nadporučíčka — ako starú známu. Vzala som si so sebou za kufor jedenia, najmä sladkosti. Myslela som, že sa zavďačím aj spoluväzenkám. Mala som toho tak za 180 Kčs. Pani nadporučíčka mi radila nechať si väčšinu v kufri, lebo že sa mi to neskôr lepšie zíde. Pán oddielový ma tiež prijal ako starú známu, odviedol ma na celu, ospravedlnil sa, že budem sama, ale že viem, že vyšetrovanky ku mne dať nemôže. Priniesol mi kýbeľ, aby som si orajbala celu, ba doniesol mi aj knihy a celu zavrel. Aký som vtedy mala pocit, to nemožno vysloviť. Predovšetkým som si uvedomovala hrozný nezmysel toho všetkého.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvé dni väzby strávila v Žiline, odtiaľ ju presunuli do Ilavy: Slúži ku cti Ilave, že sme dostali každá celkom čistú plachtu a aspoň jeden čistý uterák na utieranie. Všetky veci sme si mohli vziať k sebe, takže som nocovala v pyžame a na deku som si zahodila kožuch, takže mi v noci nebola zima. Boli sme v cele štyri, slušné ženy. V utorok 12. februára popoludní sme šli do Olomouca, kde nás čakala taká špina a také spôsoby ako minule. V stredu 13. februára 1963 som prišla do Pardubíc. Bolo to na výročie môjho zaistenia.

Na policajnej fotografii
Na policajnej fotografii 

Svoj trest si potom odsedela práve v Pardubiciach. Nebolo to pre ňu jednoduché, zvlášť nie preto, že išla sedieť za vykonštruované obvinenia. Vo svojich spomienkach pomerne podrobne opisuje život vo väznici. Určite sa tomu ešte v budúcnosti budem venovať. Na záver pridám ešte jednu ukážku zo spomienok Dariny Bancíkovej na prvé momenty pobytu v pardubickej väznici: Nezabudnem na prijímanie do výkonu trestu v Pardubiciach. Zaviedli nás do jednej miestnosti. Po jednom sme prechádzali do druhej, kde sme zo seba všetko zložili, ostala som úplne nahá (šperky som zložila ešte v Bystrici, tie nám na seba nedali), jedine okuliare mi nechali. Potom pod sprchu, k lekárovi, všade nahá. Pritom ešte nekúrili, zima bola príšerná. Plášť nám dali obliecť, len keď sme šli k zubárovi a k ženskému. Boli to civili, ale myslím si, že s dobytkom sa lepšie zachádza ako s väzňami. Bola som prvý raz u ženského. So slzami v očiach vychádzali od neho aj také ženy, ktoré boli u ženského lekára viackrát. Potom sme nahé čakali v tej zime dve hodiny, kým pozháňali obleky, lebo nečakali takú veľkú eskortu. Mohli sme si obuť jedine papuče. Konečne sme dostali oblečenie. Nohavice s kabátom z akejsi lepšej vrecoviny, pod to len tenká košeľa mužského strihu. Mala som dostať aj teplý kabátik, ale som ho nedostala. Oblečené nás zaviedli do kultúrnej miestnosti, kde sme dostali smernice o poriadku a chovaní a o zariadení. Ja som mala číslo 6992.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Som rád, že naše občianske združenie participuje na vydaní spomienok pani Dariny Bancíkovej, pretože ide o hodnotný a podnetný text vedúci k mnohým zamysleniam. Knihu nájdete napríklad tu.

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu