Po smrti bude každý spasený

Autor: Mišo Šesták | 24.6.2021 o 8:27 | Karma článku: 7,45 | Prečítané:  2326x

Okolo cintorínov často niet ani ohrady. Deti sa tam naháňajú, pasú sa kravy... V novohradských horách na detských mohylách sú akési kamenné marcipány...

Na Slovensku existuje viacero skrytých miest, kam bežne nezablúdite, pretože ležia akosi mimo všetkého. K takým patrí aj Tisovnícka dolina a jej bezprostredné okolie. Musíte mať veľmi špecifickú trasu, aby vaša cesta viedla práve tadeto. A je to škoda, pretože sú tu ukryté naozaj nádherné až mystické miesta. Narážam na cintoríny s unikátnymi ľudovými náhrobníkmi, ktoré sa tu zachovali asi v desiatke obcí. Najkrajšie z nich a zároveň najväčší počet sa zachoval v Hornom a Dolnom Tisovníku, kde sa o ne už viac ako desať rokov stará partia pod dohľadom Jana Aláča. Vytvorili veľmi peknú expozíciu v prírode. Dokonca o ľudových náhrobníkoch vydali aj knihu, v súčasnosti už nedostupnú, z ktorej pripravujeme druhé výrazne rozšírené vydanie.

Snažíme sa tento kút Slovenska spropagovať čo najviac. Domnievam sa, že vo všeobecnosti o ňom ľudia ani netušia. Spomeniem dve debaty, ktoré som k tomuto mal. Voľakto na mňa kedysi dosť nevyberavo zaútočil na sociálnych sieťach, že načo novohradské náhrobníky propagujeme, že potom tieto miesta stratia svoje čaro. To do istej miery môže byť pravda, no na druhej strane aj keby sa počet návštevníkov zvýšil desaťnásobne, stále by bola minimálna šanca, že tam niekoho stretnete. Keby sa zvýšil stonásobne, možno by sa to trošičku začalo podobať na cestovný ruch. Ale myslím si, že to veľmi nehrozí, ako som písal vyššie, leží to bokom od všetkého a možnosti cestovného ruchu tu sú...

S tým súvisí druhý rozhovor s Lukášom Pelčom, ktorý propaguje rôzne turisticky atraktívne miesta v Novohrade. Keď som sa ho pýtal, prečo neurobil nič o novohradských ľudových náhrobníkoch, povedal, že má tri podmienky, aby o mieste natočil video: keksík, magnetka, záchod. Preložené do ľudskej reči - keď na dané miesto turista príde, aby sa mal kde občerstviť, kde ísť na záchod a kde získať  informácie, prípadne suveníry. A toto v Tisovníku a celom okolí, samozrejme, chýba. Pretože sem nik nechodí. Kruh sa uzavrel. Pritom je tu napríklad raj pre cykloturistov.

Aj preto sa snažíme pripraviť druhé vydanie knihy o náhrobníkoch - aby sme informáciu o týchto nádherných pamiatkach dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí. Bližšie info nájdete tu. Budeme radi, ak našu aktivitu podporíte priamo ale aj nepriamo (napríklad zdieľaním tohto blogu). Ale aby som toľko nekecal, tu je pokračovanie rozhovoru s Janom Aláčom.

Prebrali sme, čo ste všetko ste na cintorínoch v Hornom a Dolnom Tisovníku spravili pre obnovenie novohradských kamenných ľudových náhrobníkov. V súčasnosti vyzerajú naozaj pekne. Tak či onak, ak by si sa zasníval a mal neobmedzený rozpočet, čo všetko by si tam ešte spravil?

Neviem si predstaviť neobmedzený rozpočet a ani si to nechcem predstaviť. Všetko čo obec Horný Tisovník realizovala za posledných viac než desať rokov v súvislosti s ľudovými náhrobníkmi na svojich cintorínoch, pri obnove zvoníc a mnohých ďalších zaujímavých prvkov v Hornom a Dolnom Tisovníku, vyplývalo z jej možností a predovšetkým snahy a zanietenia. Tie sú často dôležitejšie než veľký rozpočet. Limitovaný rozpočet, limitovaný objem finančných prostriedkov, núti premyslieť použitie jednotlivých prvkov a ich význam. Ak by tých prostriedkov bolo príliš, mohlo by to priniesť zmeny a nové prvky či materiály, ktoré by tomuto priestoru skôr ublížili.
Pre niekoho by obmedzené vlastné zdroje mohli byť prekážkou realizácie tohto, resp. podobného projektu, nehovoriac už o tak dlhodobom snažení. Pre mňa osobne je cenné, že to nebol a nie je prípad Horného Tisovníka a starostu tejto obce. Mnohé veci totiž stoja a padajú na ochote alebo neochote konkrétnych ľudí.
Ale na druhú časť otázky – radi by sme ešte doplnili ďalšie podoby (repliky) tvarovaných drevených novohradských náhrobných dosiek. A priebežne musíme nahrádzať drevené prvky, ktoré predsa len majú obmedzenú životnosť.

Máte nejaký plán, ako do Tisovníkov prilákať návštevníkov? Je to vôbec vo vašom záujme. Pýtam sa aj preto, lebo na sociálnych sieťach ma jeden človek zvozil, že načo tieto náhrobníky propagujem, že je to kontraproduktívne, lebo keď tam začnú chodiť ľudia, stratia svoje čaro.

Nemyslím si, že sú to novohradské ľudové náhrobníky, ktoré by lákali davy ľudí. Na to sú príliš špecifickým výtvarným prejavom a tento priestor ako celok nie je dnes objektom záujmu. Ide však o natoľko zaujímavý výtvarný prejav, pre Novohradské vrchy asi najvýraznejší, že sme považovali za správne dostať ho viac do všeobecného povedomia. A možno prostredníctvom nich mnohí objavia aj Novohradské vrchy, Novohrad a jeho dediny, ktoré napriek tomu, že v nich mnoho pôvodných podôb zaniklo, stále majú čo ponúknuť. Prostredníctvom nich tiež slávnu minulosť Novohradu a jeho osobností.
Atmosféra predovšetkým cintorína v Hornom Tisovníku s pozoruhodnými ľudovými náhrobníkmi lákajú ľudí s hlbším záujmom. Niekto v ich symbolike vidí unikátny ľudový výtvarný prejav, iný v ich symbolike nachádza niečo pôvodné slovanské, pohanské, ďalší vie precítiť celkovú atmosféru miesta. Na každého to pôsobí inak. A tak je to dobre.

Ak sa niekto rozhodne navštíviť cintoríny s kamennými ľudovými náhrobníkmi v Tisovníkoch, čo všetko ešte môže v okolí zažiť a vidieť?

Zaujímavú krajinu. V tejto časti Novohradu sú mimoriadne dobre zachované historické krajinné štruktúry. Horný Tisovník má rozsiahly kataster. V Dolnom Tisovníku sú dve čarovné zvoničky. Vizuálne zaujímavejšia je drevená z druhej polovice 19. storočia. Oproti nej zdanlivo menej zaujímavá murovaná. Tá však bola postavená z materiálu zo zaniknutej obce Turie Pole, ktorej bol Dolný Tisovník fíliou. Zánik Turieho Poľa tak bol podnetom k vzniku tejto zvoničky. V Hornom a Dolnom Tisovníku sú v skutočnosti tri cintoríny s týmito starými kamennými náhrobníkmi. V katastri Horného Tisovníka je výborný minerálny prameň – medokýš. Tesne pri obci je ďalší prameň kvalitnej vody. Aj medokýš aj tento prameň sú zastrešené. Rozsiahly kataster ale celkovo tento priestor je vhodný na cykloturistiku a to i vzhľadom na nižšiu intenzitu dopravy.

Poďme teraz tému trochu odľahčiť a porozprávať sa o dvoch fotkách, ktoré si ty na cintorínoch pri svojich návštevách spravil. Prvú si nazval Po smrti bude každý spasený...

Pre mňa je to nesmierne čarovná fotografia. Je z Horného Tisovníka spred pätnástich rokov. Tu ma napadajú riadky sovietskeho spisovateľa Iliu Erenburga v DAVe z roku 1928: Okolo cintorínov často niet ani ohrady. Deti sa tam naháňajú, pasú sa kravy. Eremburg, spolu so svojimi slovenskými priateľmi, bol aj na niektorých z novohradských cintorínov. V rovnakom texte napísal: v novohradských horách na detských mohylách sú akési kamenné marcipány...
Ale späť od Erenburga k spaseniu. Ešte nie tak dávno sa na dedinách v omnoho väčšej miere chovali hospodárske zvieratá a tie bolo potrebné niekde pásť. Tento cintorín v Hornom Tisovníku, ako som už spomenul, je viac súčasťou krajiny ako dediny. Nie je ohradený a preto pri pasení zvierat  tie prechádzali aj do priestoru cintorína. Na ne nejaká posvätnosť miesta neplatila. Na takýchto miestach potom asi človek spasený naozaj bol.

Druhej si dal tiež názov? Myslím tie dve kosy opreté o náhrobníky... Kedy tá fotka vznikla? Je trochu divné to napísať, ale dnes by už taká fotka len ťažko vznikla.

Je bez názvu. Zatiaľ. Možno ma nejaký napadne. A možno mi niekto nejaký vhodný poradí.
Tá fotografia má svojim spôsobom historickú hodnotu. Je z roku 2005, zo Slovenských Kľačian (okres Veľký Krtíš). Kosy z dedín, a tak i cintorínov postupne vytlačili motorové krovinorezy. Pravidelné svišťanie kôs nahradilo otravujúce kvílenie krovinorezov. Kosenie kosou zodpovedalo odlišnému tempu doby. Pre dnešok je už zdĺhavé a namáhavé.
Mimochodom, tá fotografia nie je štylizovaná. Zachytáva kosy chlapov, ktorí kosili miestny cintorín a spravili si prestávku. Kosy jednoducho opreli o náhrobníky. Dnes je už kosenie kosou vidieť raritou.

Máš ešte ďalšie zaujímavé príhody súvisiace s náhrobníkmi a ich zachovaním? Ak áno, podeľ sa s nami...

Rozprávali sme sa o tom, že cintoríny a náhrobníky môžu na niekoho pôsobiť až morbídne. To vnímanie závisí od mnohých faktorov. Nie je to však nič, čo by sme mali od detstva.
V roku 2010 mala dcéra Kristínka šesť rokov. Spolu s partnerkou Ľudkou sme ju na cintoríny brávali často. V Hornom Tisovníku sme spolu s obyvateľmi obce robili v priestore cintorína rozsiahlejšie práce. Ona sa bez problémov dokázala dva či tri dni na cintoríne zahrať niekoľko hodín napríklad na školu: Deti pozrite sa tu búva ten, tu búva iný... Deti nerobíme tu neporiadok, správame sa slušne...
V rovnakom roku, keď som pre Horný Tisovník vyrobil druhú väčšiu sériu replík drevených novohradských náhrobných dosiek, som ich mal rozložené doma vo vnútri. Len na okraj poviem, že v obývačke. Vtedy malá Kristínka prišla za mnou: Janko, poďme sa spolu hrať. Pýtam sa jej, že ako? Ona na to odvetila: Vyber si svoj hrob... Je to dôkaz toho, ako táto tematika ovplyvnila nielen môj život, ale aj moje najbližšie okolie. 

***

Ak ste dočítali až sem, snáď to znamená, že vás téma zaujala. Ak je to tak, budeme radi, keď budete článok šíriť ďalej, aby sa vedomosť o novohradských ľudových náhrobníkoch dostala medzi ľudí. A, samozrejme, sme vďační a vážime si každé jedno euro, ktorým podporíte vydanie knihy v nami vysnívanej podobe. Zároveň si pre seba zabezpečíte jej limitovanú verziu (S desiatkami strán a desiatkami fotografií navyše.). Prispieť môžete tu. Ďakujeme!

Tu a tu sú ďalšie časti rozhovoru s Janom Aláčom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?